Výpredaj vrcholí zľavy až 50 %
25. 1. 2023
Tak si sedíme s Martinom pri poháriku vína a premýšľame o spoločnej dovolenke. „Kam by si rada išla?“ spýtal sa ma. Rozžiarili sa mi oči a vybavil sa mi môj cestovateľský sen. „Za polárny september.“ znela odpoveď. Teraz už žiarili očička aj jemu.
Meno Aurora Borealis, ako sa jej vznešene hovorí, je odvodené od rímskej bohyne úsvitu Aurory a od gréckeho pomenovania severného vetra Boreas. Polárna žiara sa nechá v Európe pozorovať na mnohých miestach. Avšak jedno miesto ma už dlhšiu dobu až magicky priťahuje. Lofoty. Súostrovie, ktoré leží v Nórsku. Súostrovie, ktoré tvorí 80 ostrovov. Súostrovie, ktoré magazín National Geographic vyhlásil ako tretie najpríťažlivejšie na svete. Súostrovie, ktoré musím navštíviť!
Zostávalo sa rozhodnúť, či na prelome septembra/októbra, keď je na Lofotoch ešte relatívne pekné počasie, poletíme sami na vlastnú päsť alebo sa pridáme k nejakej skupinke. Keďže ceny v Nórsku nie sú najnižšie, ak tam idete sami, pridali sme sa k skupine šiestich cestovateľov. Naraz nás bolo osem, čo je skvelý počet do rorbu (názov dreveného domčeka na Lofotoch) aj do auta.
„Kedy a čo budeme variť?“ bola jedna z našich prvých otázok pred cestou. Vedeli sme totiž, že pokiaľ nám vyjde počasie, budeme cez deň výletovať a v noci budeme loviť polárnu žiaru, tým pádom na varenie nezostane veľa času. Pokiaľ teda nechceme na Lofotoch minúť majland za reštaurácie, a ak vieme, že nebudeme mať na varenie čas, musíme si navariť a nakúpiť pred odchodom.
A tak som celý deň varila a zavárala. So sebou sme si potom vzali zavarené vtáčiky, rajčinu, mäsovky, morčacie na paprike a mäso na cesnaku. Nezabudli sme pribaliť ani prílohy ako ryžu a cestoviny. Neoddeliteľnú súčasť nášho jedálnička tvorili aj polievky z vrecka, sušené mäso a müsli tyčinky. Na mieste sme potom dokupovali už len vajíčka, pečivo, jogurty, ovocie a zeleninu. Leteli sme lietadlom, a tak bol nevyhnutnou súčasťou prepravy našich jedál polystyrénový obal na med, ktorý pohár perfektne chránil.
Turistiku máme obaja radi, takže sme celkom solídne vybavení. Čo so sebou na jedenásť dní človek na Lofoty vlastne potrebuje? Ak idete do rorbu a nie pod stan, tak zistíte, že skoro nič. V prvom rade kvalitné pohorky, turistické palice, termosku, fotoaparát a nejaké tie funkčné veci.
Pred odchodom narážame na prvý problém. Kameňom úrazu sa nám stali bundy a nohavice, pretože sme zistili, že potrebujeme niečo, čo dobre odolá vetru a dažďu. Toto naše staré vybavenie bohužiaľ nespĺňalo.
Hoci sú Lofoty za severným polárnym kruhom, nie je tu úplná zima, ako si mnohí myslia. Vplyv na to má teplý Golfský prúd, vďaka ktorému sa teploty v októbri môžu pohybovať od 6 do 12 stupňov. Väčším problémom ako zima je skôr vietor a dážď, pretože počasie je tu veľmi premenlivé. Tesne pred odchodom sme teda vyrazili na nákupy.
Pri nohaviciach sme mali hneď jasno. Kúpili sme čierne softshellové s membránou. Horšie to bolo s bundami. Vedeli sme, že potrebujeme nepremokavé a priedušné bundy, a že chceme byť zladení. Nemohli sme sa však rozhodnúť nad farebnou kombináciou. Po nekonečne dlhom rozhodovaní sme vzali modré bundy (pánska bunda Alagan a dámska bunda Abigail, pozn. redakcii) a hurááá, expedícia môže začať!
A je to tu. Je posledný septembrový deň a my odlietame z Prahy cez Oslo do prístavného mestečka Bodo, kde trávime prvú noc. Vidíme našu prvú polárnu žiaru v živote. Je slabá, ale krásna. Zatiaľ nemáme ani páru o tom, aké nebeské divadlo nás čaká nasledujúce dni na Lofotoch.
Dnes popoludní sa prepravíme trajektom z Bodo na Lofoty. Ale čo budeme robiť dopoludnia? Už máme k dispozícii auto, a tak v medzičase ideme za mestečko na náš prvý krátky výlet. Slniečko nám svieti a výhľady z Linkenu sú jednoducho parádne. Lepšie počasie nám dnes ani vyjsť nemohlo.
Popoludní sa naloďujeme na trajekt a ideme skoro štyri hodiny smer Lofoty. Z paluby pozorujeme západ slnka. Stmieva sa a nám začína stúpať adrenalín, pretože bol krásny deň, takmer bez mrakov a na noc je predpoveď Kp indexu 5-6, čo znamená, že by tá polárna žiara dnes v noci mohla stáť za to!
Je tma. Sme v prístave a trajekt otvára svoje obrovské vráta a my sa ideme rýchlo ubytovať do nášho červeného rorbu. V rýchlosti si vybalíme, poberieme foťáky a statívy a ideme fotiť na Haukland beach. Variť samozrejme nestíhame, takže nejaké tyčky a termosku s horúcim čajom so sebou. Cestou na Haukland beach pozorujeme polárnu žiaru z auta.
Chvíľami je šedá, chvíľami sa sfarbuje do zelena. Nádhera. To, čo sa nám potom na pláži odohráva nad hlavami je slovami takmer neopísateľné. Polárna žiara mení farbu, tvar aj intenzitu, je ako živý organizmus, ktorý sa chvíľku pohybuje rýchlejšie a chvíľku zase pomaly. Jej tvar mi pripomína plamienok a potom hneď zase požiar. Nie je to nádhera? Posúďte sami.
Žiara začína slabnúť a my sa plynulo presúvame na Uttakleiv beach. Ďalšie nádherné a veľmi obľúbené miesto pre fotografov. Opäť staviame statívy a fotíme ako šialení, pretože nebeské divadlo začína opäť silnieť.
Hovorím Martinovi: „Tam je krásny veľký kameň, neurobíme si na ňom spoločnú fotku?“ Martin súhlasí. Šplháme sa na kameň a ja už som odhodlaná stlačiť diaľkovú spúšť, ktorú mám v ruke. V tom sa ozve niekto z našej skupinky: „Postavte sa, ja vám tú spúšť stlačím priamo na foťáku.“
Hľadáme ideálnu pozíciu na kameni, Martin so sebou zvláštne šije. Zrazu ma chytí za ruku a spýta sa ma: „Vezmeš si ma?“ Doteraz som bola v úžase z polárnej žiary, odteraz som v úžase z neho. Neváham ani sekundu, odpoveď znie: „Áno.“ Spoza foťáka je len počuť: „Nehýbte sa, stláčam spúšť.“
Na pláži zostávame až do jednej hodiny rannej a ja si užívam nielen tú nádheru nad nami, ale aj ten krásny pocit vo mne.
Ráno po prebudení sa uisťujem, že mám prstienok na ruke a že sa mi to všetko len nezdalo. Máme tu byť ešte týždeň a hneď na začiatku také kôstky, premýšľam, že už nič krajšie tu asi nezažijem.
Ale pekné veci tu ešte uvidím, sme predsa na Lofotoch, a to je najkrajší kút celej Škandinávie! Dnes sa ideme pozrieť na ďalšiu pláž a tou je trošku odľahlá Kvalvika beach.
Z nej stúpame na Ryten (543 m). Skala, z ktorej je dych vyrážajúci pohľad na spomínanú pláž.
Večer ideme opäť loviť polárnu žiaru. Vyrážame autom na Unstad. Dôjdeme do cieľa. Mraky. Všade mraky. Dnes z toho nič nebude.
Kp index má síce vysoké hodnoty, opäť niečo okolo 6, ale čo z toho, keď je zamračené a poprcháva. Chvíľu čakáme, ale mraky sú hustejšie ako šľahačka na torte, a tak to balíme.
Je pred polnocou a my sa vraciame z neúspešného výjazdu späť do rorbu. Ideme sa ešte pozrieť na terasu a neveríme vlastným očiam. Polárnu žiaru naháňame po všetkých čertoch a ona je priamo pred naším rorbom. Dvadsaťminútové prírodné divadlo opäť začína.
Predpoveď počasia sa začína horšiť a stále sa mení. Váhame, či vyraziť na túru alebo do múzea. Nakoniec sa rozhodneme navštíviť Vikingské múzeum v Borge. Je veľmi pekné, celé si ho v pokoji prejdeme a urobíme si aj vychádzku k neďalekej vikingskej lodi. Akonáhle zistíme, že sa môžeme fotiť s vystavenými exponátmi, sme horšie ako malé deti.
Naše infantilné správanie nás neprechádza ani pri Eggum beach, keď máme potrebu skúšať nepremokavosť nášho oblečenia, alebo kto sa hrá, nehnevá.
Ideme sa pozrieť do dedinky Å (Å je dedina o približne stovke obyvateľov, názov dediny znamená približne „malý horský potok“, pozn. red.). Toto miesto je unikátne tým, že jeho veľkú časť tvorí rybársky skanzen a že sa nachádza na samom konci cesty, ktorá prechádza celými Lofotami.
Ostrovy na Lofotoch sú prepojené podmorskými tunelmi a mostami, takže akonáhle sa na súostroví raz dostanete, nemusíte sa báť, že sa medzi jednotlivými ostrovčekmi budete musieť nejako zložito dopravovať. Cestovanie po Lofotoch je veľmi jednoduché a pohodlné.
Z dediny Å ďalej putujeme k jednej z najfotogenickejších rybárskych dediniek na celých Lofotoch, k Reine. Dedinku si v rýchlosti odfotíme a ideme stúpať nahor do oblakov.
Zdolávame cca 1 600 schodov, aby sme sa dostali na vyhliadku na Reinebringen (448 m) a mali všetko ako na dlani. Tieto rozprávkové výhľady sú pre Lofoty typické.
Dnešný trek bude náročnejší, než čo sme tu doteraz šli. Naša cesta začína pri mohutnom vodopáde pod jazerom Stuvdalsvatnet.
Aj keď sa jedná o jeden zo známejších lofotských trekov, veľa turistov tu nestretávame. Trek vedie na Munkebe Hut. Cestou zdolávame reťaze. A potom už len bahno, všade bahno. Bez vysokých trekových topánok si to tu neviem vôbec predstaviť. Po niekoľkých hodinách šliapania sme konečne pri chate. Je síce zamknutá, ale vieme, že na vrchol Munken nám od nej zostáva len hodinka cesty.
Začína nás tlačiť čas, rýchlo desiačime a vyrážame, aby sme boli do tmy z hôr preč. Bolo to zlé rozhodnutie vyraziť až hore na Munken (770 m). Začína sa zaťahovať, sme stratení v jednom veľkom mraku, je zima. Sme na vrchole. Vidíme iba bielo. Bielo pred nami, za nami, nad nami, aj pod nami. Namiesto výhľadov nás pohltil mrak. Urobili sme si čiarku, zdolali sme vrchol a utekáme preč. Čaká nás ešte niekoľkohodinová cesta späť k autu.
Malebná rybárska dedinka Nusfjord je obklopená vysokými skaliskami. Sú tu vidieť typické rorbu, sušiaky na tresky i sklady na usušené ryby.
Neďaleko samotného Nusfjordu sa nachádza fotogenické jazero Mellomvatnet, pri ktorom sme si chvíľku oddýchli.
Lofoty ponúkajú mnoho fotogenických miest. A čo sa budeme rozprávať, jedna fotka vydá za tisíce slov. Nižšie ešte pár fotografií z nášho siedmeho dňa putovania...
Je odporne. Prší. Čaká nás výstup. Výstup na Himmeltindan. Chvíľu zvažujeme, či to má v tomto počasí cenu. Verdikt znie: „Raz sme tu, skúsime to“. Cesta je náročná, stále stúpame. Občas prestáva pršať a my môžeme vybrať foťáky. Sme v polovici cesty k vrcholu, dážď ustáva a zrazu to stojí za to. Aspoň na chvíľku.
A je to tu zase, čím bližšie k vrcholu, tým viac mrakov, opäť sme nimi obklopení zo všetkých strán. Sme na vrchole. Aspoň si to myslíme. Hmla, že by sa dala krájať. Je tu o niekoľko stupňov menej, než bolo dole. Zima, dážď. Chcem už byť dole. Cesta hore bola náročná, cesta dole snáď ešte horšia, kĺže to. Nepremokavosť nášho oblečenia dokonale otestovaná.
Dnes večer si zaslúžime poriadnu večeru v reštaurácii, žiadne zavarené poháre z domu. Naše chuťové poháriky napokon potešila treska, ktorú sme si dali v reštaurácii v Sorvagene.
Dnes náš čaká návšteva rybárskej dedinky Henningsvaer, ktorá je obklopená mnohými rybími sušiarňami. Je tu aj najpopulárnejšie futbalové ihrisko v celej Škandinávii. Ihrisko sem jazdia fotografovať predovšetkým majitelia dronov, pretože vznikajú jeho krásne fotografie práve z vtáčej perspektívy.
Cestou domov sa staviame ešte vo Vinje, pri bielom kostolíku, ktorý je tiež častým cieľom fotografov.
Deň odchodu. Deň, kedy by sa mnoho ľudí už balilo a odpočívalo. My sme si ale povedali: „Nie!“ Zbalené máme raz dva, opúšťame náš útulný rorbu, hádžeme veci do auta a pešo vyrážame na náš posledný výlet. Výstup na Offersoykammen.
Škrabeme sa do kopca a odmenou sú nám posledné krásne lofotské výhľady, ktoré sa snažím vryť do svojej pamäte. Popoludní sa premiestňujeme na trajekt do Moskenes. Trajekt nás dovezie do Bodo, kde trávime našu poslednú noc v Škandinávii.
Skoro ráno letíme z Bodo do Osla, aby sme prestúpili na ďalší let do Prahy. Sme unavení, ale šťastní z toho, čo sme videli, z toho, čo sme zažili.
Pomaly začínam vstrebávať všetky dobrodružstvá, ktoré mi výlet priniesol. Nie som žiadny cestovateľ začiatočník, niečo som vo svojom živote už zažila a videla, ale Lofoty budú navždy patriť k miestu, ktoré mi prirástlo k srdcu a do ktorého sa niekedy rada vrátim.
Myslím si, že je dôležité mať sny. A ešte dôležitejšie je, premieňať ich na realitu. A to aj vtedy, keď sa cesta za snom môže zdať tŕnistá. Na záver si dovolím pridať citát, ktorý toto presne vystihuje:
„Premeňte svoj život na sen, a svoje sny na skutočnosť“ Antoine de Saint-Exupéry
