Výpredaj vrcholí zľavy až 50 %
4. 11. 2022 6285x prečítané 5 min
Putovanie po portugalskom pobreží v stopách Fisherman's trailu nebolo úplne prvoplánové. Bol to náš druhý pokus o absolvovanie diaľkovej trasy. Po tom, čo sme sa s kamarátkou Péťou rozhodli odísť z Pyrenejí ( viac o našom traile GR 11), sme sa vydali do blízkeho Portugalska. Nalákalo nás hlavne lepšie počasie a ľahký transport.
Ráno sme dorazili nočným autobusom z Madridu do Lisabonu. Presadli sme na autobus do Lagosu, kde začínala naša trasa. Trail štartuje v strede mesta pri zátoke. Počas chvíľky sa vyjde z mesta a nasleduje nádherné pobrežie. Prvý deň bol z celého trailu najviac turistický, ale je pravda, že tie útesy a výhľady boli naozaj nádherné.
Trail má jednu nevýhodu. Je skoro celý v národnom parku, a tak sa nesmie spať na voľno. Oficiálne sú dovolené len campy a hostely/hotely. Najviac sme využívali campy.
Ráno sme sa rýchlo zabalili a vydali sa na cestu. Čakala nás iba krátka vzdialenosť. Nepotrebovali sme sa nikam ponáhľať, ale potrebovali sme sprchu. Na tejto časti Portugalska sa síce nachádza mnoho krásnych pláží, ale spravidla sú bez spŕch. My si našli skvelý camp v Saleme, asi najlepší camp, v ktorom som kedy bola.
(https://www.salemaecocamp.com/en/) Do campu sme dorazili okolo tretej hodiny a nasledovalo pranie vecí, seba a sušenie. Večer pri pizze sme plánovali ďalšie dni s cieľom si trail maximálne užiť.
Prebudili sme sa do hmly, ktorá ale našťastie počas poludnia zmizla a opäť sme nemali na nebi ani mráčik. Táto etapa bola najnáročnejšia. Trasa si pre nás pripravila opakované stúpanie z pláže na útes a zase klesanie z útesu na pláž. Moje boľavé achilovky, ktoré som preťažila z kopcov v Pyrenejach, mi dávali najavo, že sa im to veľmi nepáči.
Počas najväčšieho tepla sme sa ukryli v jaskyni v útese na pláži a pokračovali ďalej až okolo tretej hodiny. Čakala nás ešte dlhá vzdialenosť a chceli sme stihnúť západ slnka na vyhliadke v Sagres. Stihli sme to! Bol to náš jediný pekný západ slnka, ktorý sme počas nášho putovania videli… celkom smutné skoré.
V Sagres sme videli aj náš jediný krásny východ slnka. Sledovalo ho s nami aj zopár ranných bežcov. Raňajky sme si dali v kaviarni, kde sa k nám pripojila kamarátka, ktorá išla chytať vlny do Sagres. O tom že si na treku dám na raňajky vafle sa mi ani nesnívalo. O to lepší zážitok to bol.
Štvrtá etapa bola úplne iná ako tá predošlá. Viedla po dlhých rovných cestách. Pripadali sme si, ako keby sme sa teleportovali niekam do Ameriky, na ich preslávené dlhé rovné cesty uprostred ničoho. Trasa vedie cez mys Sao de Vincentine a keďže je to samozrejme turistické miesto, tak sme sa čo najrýchlejšie odobrali zase ďalej po zeleno-modrom značení.
Pokračovali sme po rovnej, vyprahnutej ceste. Prišlo nám vtipné, ako sa uprostred ničoho zrazu objaví krásny moderný barák s úplne zeleným trávnikom, hoci okolo je všetko suché a nič nikde nerastie. Vedeli sme, že chceme štvrtú etapu zakončiť blízko mesta, aby sme si mohli ísť večeru nakúpiť do obchodu. Tiahli sme si každá 5l flašku vody, ktorá predstavovala našu dnešnú sprchu. Ani netušíš, ako skvelé to bolo! :-D
Také hladné sme sa ráno hneď vybrali do obchoda. Čakal nás ďalší pohodový deň. Počasie nám prialo a bolo ľahko pod mrakom, čo je pre chôdzu úplne ideálne. Cesta bola veľmi pekná. Už to nebolo po rovnej ceste, ale pekne sa to klikatilo a prechádzali sme národným parkom po cestičkách.
Zvolila som tam jednu skratku, ktorá by sa mohla podpísať pod výrok „je to kratšia, ale o to horšia cesta“ :-D . Bolo tam krovie, pod ktorým sme liezli doslova po štyroch a potom stúpač snáď kolmo nahor (to preháňam, ale vieme si to každý predstaviť). Potom trasa viedla cez pláž, kde sme pozorovali surferov a piekli sa na slniečku.
Neskôr sme zistili, že to nebol dobrý nápad. Samozrejme sme tam zaspali a Péťa si uhnala čiastočný úpal. Zvolili sme teda pre dnešnú noc hostel v meste. Urobili sme dobre. Bol veľmi pekný, príjemný a mali tam jogamatky! Takže som konečne poriadne pretiahla svoje telo a opäť sme vyprali skoro všetko oblečenie. Noc nebola úplne príjemná, pretože náš „spolu spiaci“ vyrúbal pár (sto) hektárov lesov…
Šiesty deň sme prechádzali okolo stromov po piesočných cestách. Chvíľkami to bolo blúdenie a my sa aj niekoľkokrát stratili z trasy, ale nejakou cestičkou sme sa zase vždy napojili späť na našu trasu. Nič zaujímavé sme na tejto etape nevideli. On totiž osud vedel, že si máme schovať všetku silu na večer.
Plánovali sme spať na odpočinkovom mieste za mestečkom Aljezur. Povečerali sme kúpené šaláty. Na ceste nám hrozne chýbala zelenina, a tak sme si ju v mestách dopriali. Zrazu ale prišli dve autá a pokazili nám náš celý plán.
Bol to muž a žena, ktorí robili bordel a vo chvíli, keď sme chceli rozbaliť stan, sa rozhodli grilovať. Na polorozpadnutom grile. Nesprávali sa normálne, asi boli pod vplyvom nejakých omamných látok a my sme sa s nimi necítili dobre a v bezpečí.
Rozhodli sme sa ísť hľadať miesto na spanie niekam inam. Bolo deväť hodín večer. Išli sme podľa máp a zrazu začali štekať psy. To k nášmu strachu veľmi nepridalo a do campu vzdialeného cca 2 km sme veľmi zrýchlili. Tak rýchlo som snáď nikdy nešla :-D. V campe už sme sa cítili lepšie a obe sa tomu zasmiali. (Dobre, ja som bola furt trošku vystrašená.)
Na mapách sme videli, že siedma etapa vedie prevažne vnútrozemím. Teda rovnaké okolie už tretí deň. Rozhodli sme sa stopnúť auto do mesta (cca 10 km) a potom ísť na pláž. Ja som sa konečne vykúpala v oceáne. Áno, naozaj som sa kúpala prvýkrát až siedmy deň. Dovtedy na to nebola vhodná príležitosť, aby som sa mohla osprchovať a nešla spať celá od soli.
Večer sme sa dohodli, že ďalšiu etapu pôjdem sama a Péťa pôjde stopom do ďalšieho mesta.
Vydala som sa na cestu hneď ráno a bolo to krásne. Je mi to síce voči Péti blbé, ale toto bol asi najkrajší deň na traile. Mal všetko. Výhľady na oceán, pláže, vnútrozemie, predieranie krovím, bahno, hlboký piesok a krásne cestičky. Ja som si to veľmi užila a ak by som sa do Portugalska ešte niekedy vydala chodiť, určite by som išla trasu od Odeceixa ďalej, smerom na Porto Covo. Chvíľami ma samozrejme ten hlboký piesok už nebavil, ale výhľady za to stáli.
Vďaka môjmu nadšeniu z minulej etapy som namaškrtila Péťu na výhľady a krásnu prírodu a išla so mnou. Cesta bola veľmi podobná, iba v hlbokom piesku nebolo cca 40% cesty, ale celá :-D. Čo dosť znepríjemňuje chôdzu. Brzdí to, je to nestabilné. Nič moc na moje boľavé achilovky, ale išli sme pekne postupne ďalej.
Celá deviata etapa sa mi ale opäť veľmi páčila. Vedie krásnou časťou Portugalska a presne takto som si predstavovala, že to tam bude vyzerať. V Almograve sme si zastopovali. Zastavil nám veľmi milý pán, s ktorým sme sa zdravili pred mestom. Rozprával nám o meste a niečo málo o histórii. Ubytovali sme sa v campe a išli sme sa prejsť do centra mesta. Vďaka stopu sme si to skrátili a mali sme tak energiu ešte na kultúru.
Koniec cesty sa nám blížil. Užívali sme si posledné dni na slniečku s nohami zaborenými v piesku. Doslova. Len na tých nohách sme mali ešte topánky. Vyšlo to vo výsledku asi rovnako, obe sme mali v topánkach pieskovisko a vysypávali ho každých 5 km. Už tretí deň sme šli v hlbokom piesku, takže sme sa tomu už len smiali.
Výhľady boli stále krásne. Trasa vedie hore na útesoch, a tak ponúka pohľad do nekonečného oceánu. Na obed sme sa zastavili v mieste s výhľadom na surfovaciu školu. Ubytovali sme sa v kempe hneď pri meste a išli sme na sangriu. Dali sme teda iba jeden drink a išli sme spať. Ďalší deň nás totiž čaká koniec nášho putovania.
Posledný deň na traile. Vlastne nám robilo dobre, že ráno ten stan skladáme naposledy. Záverečná etapa vedie po krásnom chodníčku. To asi, aby tých pútnikov namaškrtili hneď prvý deň, väčšinou sa totiž táto trasa chodí opačne. Počasie s príjemnou teplotou pod mrakom nám prijalo.
Trail oficiálne končí v mestskej štvrti São Torpes. My sme sa rozhodli dôjsť až do Sines, čo nebol dobrý nápad. Na mapách.cz totiž značí cyklotrasa, ktorá tam ale nie je a ide sa pravdepodobne po diaľnici. Keď sme už tam vošli, išli sme ďalej, ale skoro každý vodič na nás trúbil alebo ukazoval, že tam naozaj nemáme čo robiť. Zliezli sme z cesty hneď ako to šlo.
Pokračovali sme cez priemyselnú zónu, kde na nás tiež nepozerali veľmi prívetivo. Rýchlo sme to prebehli a došli do mesta. Za odmenu sme si dali ružový burger a dlhú sprchu.
Ďalší deň sme sa premiestnili autobusom do Lisabonu, odkiaľ sme odleteli späť do Čiech. Autobusová doprava v Portugalsku funguje skvele on-line, je potrebné si vždy zakúpiť miestenky. Pokiaľ sa sem vydáš, odporúčam sa naučiť aspoň pár slovíčok portugalsky, hneď sú miestni viac priateľskí.
Kempuj na povolených miestach a vyhneš sa nepríjemnostiam. Ale hlavne! Hlavne si to uži!
