Nové kúsky v outlete
Zateplené bundy
4. 10. 2022 2775x prečítané 8 min
Vždy som túžila spoznať, aké to je, putovať s batohom na chrbte na nejakej diaľkovej trase. A náš výber padol na prechod Pyrenejí.
Trasa sa nazýva GR 11, je dlhá celých 820 km a počas tej doby sa nastúpi okolo 42 000 m výškových. Čo je slušná porcia a stavia sa na prvé miesta v rebríčku najťažších diaľkových trekov v Európe. Putovať som nemala sama, ale so svojou skvelou kamarátkou Péťou. Asi tak mesiac pred odletom, sme začali riešiť vybavenie. Čo som nakoniec do batohu zabalila, si môžeš prečítať v Gear liste.
Nechýbal nám ani oficiálny sprievodca v podobe e-booku, ktorý sme si stiahli do telefonov. V sprievodcovi sa pekne orientuje a sú tam vždy popísané jednotlivé etapy aj s mapkou, zdrojmi vody, chatami (refugio) a ďalšími praktickými tipmi. GR 11 sme sa rozhodli prechádzať od západu k východu, ale trek je samozrejme obojstranný. Odleteli sme do mesta Bilbao a potom sa premiestnili na začiatok treku, teda k mestu Irún. Z Bilbaa jazdia do Irúnu autobusy, len si ich treba včas zarezervovať, čo sme netušili a museli sme stopovať.
Na trek sme vykročili okolo štvrtej hodiny popoludní. Celá cesta začína pri majáku na útese pri Atlantickom oceáne, potom vedie po pobreží do mesta Hondarribia a ďalej do Irúnu. Po pár prvých kilometroch sme ale už vymýšľali, čo budeme robiť ďalej, pretože sa do mesta hnala búrka.
Pôvodný plán, spať v stane a raz za 4–5 dní spať na ubytovanie vzal za svoje a aby sme hneď na začiatku nášho putovania nepremokli na kosť, zvolili sme lacnejší variant ubytovania tzv. Albergue. Je to hostel pre pútnikov, ktorí idú diaľkovú trasu Santiago de Compostela (Svätojakubská cesta) a stojí iba pár eur.
Pršalo celú noc a ráno tomu bohužiaľ nebolo inak. Taký lejak si už dlho nepamätám. Z hostelu sme museli do deviatich hodín odísť, takže sme sa schovali do sucha na stanici. Riešili sme, čo ďalej.
Vymysleli sme využiť ubytovanie v ďalšom meste po našej trase GR 11 a ísť v daždi a večer uschnúť. To bolo reálne do tej doby, než sme vyšli von zo stanice a boli počas pár minút mokrý a zmrznutý až na kosť a cez pláštenky.
Štyri hodiny sme sa potom sušili pri McDolnalde v miestnom obchodnom centre. Našli sme teda ubytovanie v okolí, síce drahšie, ale lepší východiskový bod na ďalší deň. Bohužiaľ predpoveď na nasledujúcich pár dní bola stále veľmi premenlivá. Rozhodli sme sa ale pokračovať ďalej a vydržať, čo to pôjde.
Boli sme tu dve dievčatá, čo si spolu chceli užiť príjemný čas v horách. Kochať sa, nikam sa veľmi neponáhľať, spať nadivoko, vstávať za východu slniečka s raňajkami v ruke a večerať pri západe slnka. Hladiť kone, kravy a ovce po ceste a jednoducho len byť, chodiť, jesť a spať. Našim cieľom nebolo nutne prejsť GR 11, ale užiť si naplno všetko to dobrodružstvo.
Zobudili sme sa a boli sme rady, že nepršalo. Tešili sme sa do hôr. Dnešný cieľ bol blízko mesta Lesaka (cca 25 km).
Prvé stúpanie za mestom nám ukázalo, ako nemilosrdné stúpania nás ešte čakajú. Naše batohy vážili okolo 18 kíl a hneď sme pochopili, že sme mimo svojej komfortnej zóny. No, ale za pohodlnosťou sme tam nešli, takže sme pokračovali ďalej.
Teraz vieme, že sme nosili zbytočne veľa jedla. Po ceste je vždy možnosť minimálne každý druhý deň jedlo dokúpiť. Cesta striedala asfalt s kamenistou cestou okolo pastvín pre dobytok. Akonáhle sme si sadli pri ceste, aby sme si dali desiatu, už k nám mierilo pár kráv, ešte sme ani nestihli jedlo vybaliť.
Kravy sú hrozne zvedavý tvory. Prvýkrát sme tiež stretli divoké kone a ja som z toho bola unesená. Niekoľkokrát počas dňa sme sa tiež míňali s trekarom, čo šiel rovnakú trasu. Volal sa Alex, napoly Nemec a napoly Španiel. Vždy sme s ním prehodili pár slov, občas spoločne kúsok šli a potom sme sa zase rozdelili.
Na okraji mesta Lesaka sme zakúpili na záhrade pri ceste, kaplnke a cyklotrase. Hlavne preto, že tam bolo náustok, to znamená, že sa večer môže človek trošku umyť, umyje riad a tiež si vodu naberie ráno na cestu. Čakalo nás prvé stavanie stanu. Ani jedna sme vlastne nevedeli, ako postavený stan vyzerá a ani ako sa stavia. Išlo to ale celkom rýchlo a rovnako tak rýchlo sme v ňom zaspali.
Ráno bolo krásne. Usušili sme zadýchaný stan a nabrali dostatok vody. Počas dňa mali byť na trase iba dva zdroje vody, ale nevedeli sme to s istotou. Každá z nás si naložila 4 litre vody. Po 300 m som to ale vzdala, vodu vyliala a nechala som si len 2 litre. Nehľadiac na teplé počasie. Aj tak vážil batoh nad 20 kg.
V prvom stúpaní som bola rada za dlhé nohavice. Predierali sme sa zarastenou cestou medzi kríkmi, tŕním a černicami. Na prvom kopci už ale čakala pekná kamenistá cesta, takže sme sa zase mohli prezliecť do kraťasov. Kamaráta Alexa sme stretli schovaného v tieni chvíľku pred najvyšším bodom etapy.
Hore viedla úzka cestička v prudkom kopci a celý čas na slniečku. Už tu nám Pyreneje ukázali svoju druhú tvár.
Zatiaľ sme tu zažili buď veľký dážď alebo pariace slniečko, čo je však pre Pyreneje typické, ako som neskôr zistila. Nemali sme už skoro žiadnu vodu, a hlavne ďalší deň bola nedeľa, kedy majú obchody v Španielsku zatvorené. Namiesto kempu v prírode, sme preto museli dôjsť do mesta ešte v ten deň a zásoby vody dokúpiť. Po sparnom dni sme sa chceli osprchovať, takže sme opäť využili služby hosteli.
Piaty deň na mňa prišla kríza. Predchádzajúci deň sme to s porciou kilometrov a prevýšenia, v kombinácii s ťažkými batohmi dosť prehnali. V hlave som mala otázky prečo tam som, čo mi to dáva, čo mi to berie, aký dôvod mám na to, aby som tam bola, prečo mám pokračovať a aký to dáva vlastne zmysel.
Na dlhých trasách tieto myšlienky asi skôr alebo neskôr začnú napadať každého. Je potrebné sa im nepoddať a pokračovať ďalej. Kúsok za mestom nás dohnal Alex. Videl na mne, že som smutná a povedal mi vtedy vetu, ktorú si stále pamätám, a hlavne mi fakt pomohla. Povedal, že sa nesmiem sústrediť na to, koľko toho mám ešte pred sebou, koľko kilometrov a vrcholov ma čaká, ale nech si určím, kam dôjdem ten jeden deň a riešim len to. S Peťou sme ho nazvali takým našim trekovým terapeutom.
Akonáhle sme sa dostali zase späť na vrcholky a videla som tie výhľady do krajiny, bola som šťastná, že tam som. Bavilo ma to. Nohy síce boleli, ale oči chceli ísť ďalej. Aby sme si konečne užili ten krásny západ slniečka a ráno východ slnka zo spacáku, našla som krásne miesto pod vrchom.
Postavila som stan, zatiaľ čo Péťa uvarila vodu na večeru. Najedli sme sa a potom sme ten stan zase rýchlo zbalili, pretože sa hrnuli čierne mraky a my sa rozhodli zostúpiť ešte nižšie.
Vkročili sme do takého divného lesa. Stromy boli pokryté machom, slniečko už zapadlo a obloha bola čím ďalej tmavšia. Do toho všetkého sme ešte vstúpili do bývalej vojnovej oblasti a všade okolo nás boli bunkre. Dýchla na nás ponurá atmosféra, z ktorej nás prebralo volanie. Alex! Zamávali sme si, ale my dve sme pokračovali ďalej hľadať miesto. Došli sme do sedla k ceste a uvideli maringotku.
Zrazu z nej vyšiel zvláštny týpok. Veľmi sa nám nezdal a nechceli sme sa s ním baviť. Pýtal sa nás, kam ideme a potom nám ponúkol miesto v maringotke, že to je verejné miesto na spanie. S úsmevom sme odmietli a vydali sa ďalej hľadať miesto. Nikde sme ale nič nemohli nájsť a furt sa stmievalo. Báli sme sa. Aspoň ja teda fakt veľa. Išli sme ďalej po trase, preč od toho divného chlapíka, ktorý v reáli bol napríklad veľmi milý, ale ako sme sa báli, báli sme sa aj jeho.
Za nutnú chvíľu sme narazili na ďalší stan, pri ktorom bol jeden človek. Kúsok nad ním bolo pekné miesto na stan, takže sme bez zaváhania zakampovali tam. Náš sused sa s nami chcel rozprávať, ponúkol nám miesto na jeho šnúre na sušenie vecí a my sme boli rady, že je milý a zdá sa byť „normálny“. Prehodili sme pár slov, ale potom sme sa už pobrali každý k svojmu stanu. Chvíľku po tom, čo sme zaliezli do stanu, začalo jemne poprchávať. Mali sme to vypočítané na minúty.
Zobudili sme sa do dažďa. Rýchlo sme všetko zabalili a s jednou sušienkou v ruke sa vydali na cestu. Čakala nás etapa okolo 20 km. Ráno bola všade rovnako ponurá atmosféra ako večer, okolo plno bunkrov a tunelov z vojny.
Išli sme rýchlo, hlavne sme sa potrebovali furt hýbať, inak by nám bola zima. Výhľady neboli žiadne, hoci sme v ten deň boli na dvoch najvyšších vrcholoch (Mendiaundi 1 213 mnm) za celý náš kus na GR 11. Vedela som, že večer budeme spať na Albergue, a tak mi toto počasie toľko nevadilo. Okrem dažďa mi ale začala stúpanie komplikovať achilovka. Myslela som si, že to rozchodím. Bohužiaľ. Bolelo to ako čert a ja som nemohla dať členok do menšieho uhla ako pravého. Čo mi stúpanie do kopca dosť komplikovalo a spomaľovalo.
Popoludní, keď sme už boli pred mestom prestalo konečne pršať. Sadli sme si a urobili si prvé jedlo dňa. Do malého mestečka to už bol kúsok, ale ubytovanie na Albergue už bolo bohužiaľ plné, takže sa nám cesta pretiahla o 2 km do ďalšieho hostela.
Bolo to však ubytovanie, na ktoré asi nikdy nezabudnem. Dedina Roncesvalles je známa kostolom svätého Jakuba a jeho veľkou prístavbou. Kráľ Navarský, kvôli nedostatočnej kapacite na nocovanie pútnikov v kostole, nechal pristavať ešte kláštor a špitál. Komplex je to obdivuhodný, len my sme dostali tie snáď najhoršie miesta na spanie.
Predstavte si taký románsky špitál. Schody dole, prítmie, vlhko, oblúkové klenby a staré, železné poschodové postele. Či to predtým bola hladomorňa alebo pitevňa, ťažko povedať, každopádne nás tam bolo 16 v jednom chlieviku. Do už aj tak vlhkého priestoru sme zavesili náš mokrý stan a ostatné mokré veci a aspoň sme si dali prvé normálne jedlo. A čo ďalej? Predpoveď hlásila dážď, my sme mali mokré veci a moje achilovky stonali. Rozhodli sme sa, že si dáme deň voľna.
Ráno bola všade opäť hmla a poprchávalo. Peťu boleli nohy a mňe achilovky čoraz viac nedali pokoja. Autobusom sme odišli do Pamplony, zarezervovali si ubytovanie a prešli si mesto. Všade nás zdravili ľudia a priali nám peknú cestu do Camina - prechádza tadiaľ Svätojakubská cesta.
Napriek tomu, že bol dnes odpočinkový deň, nachodili sme skoro 20 km po meste. Na ubytovanie sme si aspoň preprali nejaké veci a potom sme plánovali čo ďalej. Počasie na nasledujúce dni sa stále nelepšilo. Dohodli sme sa, že pôjdeme, pokiaľ to bude možné. Obe sme dúfali, že ešte zvládneme ísť a keď nastane čas, keď máme Pyreneje opustiť, zistíme to spoločne.
Ráno sme, vyzbrojení mastičkou na moje achilovky, nasadli na autobus späť do mesta, odkiaľ sme včera odišli – Roncesvalles. Premasírované a zatejpované achilovky spolu so slniečkom na oblohe, to mi pridalo na optimizme. Etapa sa nám celkom páčila. Nebola veľmi kopcovitá, takže som ani ja toľko netrpela. Narazili sme na kosti nejakej kravy (asi?) a viedli dlhé diskusie, ako to s tými zvieratami v horách je. Či tam sú úplne bezprizorné, alebo niekomu patria. Odpoveď nevieme doteraz, ale vymýšľanie rôznych hypotéz nás celkom zamestnalo.
Došli sme do malého mestečka Orbara a doplnili sme vodu. Stan sme rozbalili kúsok pod mestom. Tiekla tam rieka, do ktorej bol pohodlný vstup. To znamená jediné – sprcha. Voda bola krásne čistá, dokonca až tak, že tam bolo aj niekoľko riečnych rakov. To zvieratko som videla asi prvýkrát v živote. Hneď po večeri ale zase prišiel mrak a začalo pršať. Rýchlo sme vliezli do stanu aj s batohmi a v tú chvíľu zase pršať prestalo. Zo zúfalstva z dažďa, sme sa tomu už len smiali. Nič iné sme ani robiť nemohli.
Zobudili sme sa opäť do dažďa. Naše oči sa stretli a hneď sme to vedeli. Vedeli sme, že toto je na nás už fakt veľa a nechceme tu byť už ani minútu. Boli sme rozhodnuté. Nebolo o čom diskutovať. Jednoducho tá chvíľa prišla a ja som v živote snáď nikdy nebola takto jednoznačne rozhodnutá.
Počas hodiny sme vymysleli, kam inam pôjdeme. Nechceli sme končiť naše putovanie s batôžkami na chrbte, ale limitovalo nás počasie, ktoré v celých Pyrenejach nemalo byť priaznivé ani v dohľadnej dobe. K tomu moje boľavé achilovky. Vedela som, že nemôžeme nikam do hôr. Najhoršia bolesť bola totiž práve pri chôdzi do kopca, keď sa achilovky naťahujú.
Výber padol na Portugalsko a jeho pobrežný trek s názvom Fisherman's trail. Zarezervovali sme autobusy a vydali sa ďalej v ústrety nášmu dobrodružstvu, ktoré bolo vlastne ďalej rovnaké, ale pritom tak iné.
O portugalskom pobreží vám porozprávam zase nabudúce.
Prihlásenie pomocou e-mailu
nebo rychlé přihlášení
Ste tu prvýkrát?
Registrácia nového zákazníka
