Prvých 500 km v nohách

„Tak, som tu a teraz hurá vpred!“ Dotkla som sa hraničného kameňa a ako pri táborovej hre som vybehla na svoju trať."

Dych mi však veľmi rýchlo došiel, lebo Beskydy sú naozaj nečakane ťažké kopce. Každú horu si musíte pekne od začiatku vyliezť a potom ju zase celú zleziete. Tak to ide stále dookola. Nečaká vás žiadny príjemný hrebeň, kdeže! A každý krásny výhľad si musíte zaslúžiť.

Už tretí deň idem odpadnúť od únavy a vážne premýšľam, či Stezku Českem vôbec zvládnem.

Nielen moje telo, ale ani hlava si na prírodu ešte vôbec nezvykla. Každú noc mám čo robiť, aby som vôbec zaspala. Pri akomkoľvek prasknutí vetvičky v tme okolo mňa, môj mozog okamžite spúšťa panický stav ohrozenia medveďom, vlkom, rozzúreným prasaťom alebo akoukoľvek príšerou či oživenou mŕtvolou.

„Báro, budeš sa musieť nejako upokojiť alebo ťa tu postupne zabije vlastný strach z tmy.“

V najbližšej lekárni si teda kupujem štuple do uší a tie ma aspoň trochu od všetkých príšer zachraňujú, lebo ich jednoducho nepočujem.

Beskydy sú za mnou, hoci to boli hory hrozne náročné, vo výsledku sa mi tie miesta strašne veľmi páčili. Okrem pár oblastí, ktoré napadol podkôrnik, boli lesy neuveriteľne čisté, akoby do nich ľudská noha posledných 100 rokov nevkročila. Zažila som nádherné výhľady a cesty cez lúky zaliate mäkkým popoludňajším slnkom boli ako sen. Veľkou výhodou bolo aj dobré počasie a tiež to, že v Beskydoch je veľa studničiek, takže prakticky nemusíte nosiť žiadnu ťažkú vodu.

Po krásnych Beskydách som sa niekoľko dní potulovala po dedinkách v Podbeskydí. Nehovorím, že som nestretla pekné miesta, ale všetko trochu znáročnili asfaltové cesty, ktorých bolo pomerne dosť. Moje nohy boli zrazu nesmierne vďačné za to, ako boli v Beskydoch všetky cesty mäkké, hoci boli do kopca. Konečne pred sebou vidím prvé stúpanie, symbolizujúce blížiace sa Jeseníky.

Vstup do Jeseníkov som začala stratou čelovky... „No dobre, tak snáď to bez nej nejako zvládnem.“

Prekvapením bolo, že aj tu bolo veľa podkôrnikov. Skoro som sa bála, či nejaké lesy vôbec uvidím. Ale našťastie sa čoskoro všetko zlepšilo. Zlepšila sa aj moja kondícia a už som schopná chodiť denne aj 30 km a v noci celkom pokojne spať. S kamarátkou, ktorá sa ku mne pridáva, zažívame dobrodružstvo v podobe rýchleho hľadania prístrešku na spanie, ktorý na sľúbenom mieste nebol a celú situáciu komplikuje zlá predpoveď počasia na noc.

Nakoniec všetko dobre dopadne a spíme na inom mieste a v bezpečí. V Jeseníkoch som tiež stretla najviac milých ľudí, ktorí nás nečakane obdarovali kávou, vitamínmi, dali niečo sladké so sebou alebo nás pozvali na večeru.

Praděd aj Kralický Sněžník naozaj stoja za videnie. Na Praděde sa nám dokonca podarí vidieť západ slnka, čo je skutočne paráda. Cestu k nemu sme sa rozhodli ľahko upraviť cez Údolí bílého potoka, ktoré je neskutočne krásne. Na Králickom Sněžníku sa zdržíme len chvíľočku a mizneme dole, pretože sú v ten deň hlásené silné búrky.

Moja ďalšia cesta pokračuje do Orlických hôr. Počasie mi veľmi nepraje a prvé dni na ceste neustále prší. Ak by som z Orlických hôr niečo vyzdvihla, tak sú to krásne drevenice všade po ceste a paradoxne sa mi viac páčia miestne dedinky, než samotné lesy.

Kvôli neustálym dažďom a rozbahneným lesným cestám, musím väčšinu ciest obchádzať po cyklotrasách, čo znamená asfaltový povrch a boľavé nohy. Po daždi ma zakaždým obsype obrovské kŕdeľ múch a ja len dúfam, že nie sú mäsožravé. Verím ale, že keby som mala lepšie počasie, bol by zážitok z celých Orlických hôr, naozaj lepší.

Príjemným obohatením bol môj malý výlet mimo trasy Stezky Českem do Neratova, kde je prekrásny kostol. Ku koncu Stezky sa našťastie počasie upokojuje a miesta okolo Masarykovej chaty si už zase užívam.

Ďalšou oblasťou v poradí je Adršpach  Veľmi, naozaj veľmi by som odporučila vydať sa sem v pracovný deň deň, ideálne dopoludnia. Zažiť Telické skaly a skalné mesto v Adršpachu bez ľudí, je naozaj úžasné. A pre nás rojkov, čo radi utekáme do fantasy svetov, je túlanie Teplickými skalami stelesnením najkrajšieho sna.

Rozhodne by som vyzdvihla úplne skvelú reštauráciu Hviezda. Nielenže tu veľmi dobre varia, ale zmysel pre humor celej obsluhy je úplne fenomenálny. Na konci návštevy sa navyše dozvedám, že sú všetci členmi jednej rodiny a toto krásne miesto spravuje už niekoľko generácií.

Posledné dni sa mi podarí zle šliapnuť v skalách a môj členok dáva výpoveď. Takže kúsok pred Žacléřom nastupujem na autobus a idem si do Prahy na pár dní oddýchnuť.