Himaláje s Hannah

Himaláje sú majestátom celého sveta, ktoré nie je potrebné iste žiadnemu cestovateľovi popisovať. Najvyššie pohorie na zemi s dominantou v podobe Mont Everestu tak aj pre mňa bolo vždy cieľom, ktorý by som raz rád absolvoval. Nie ako horolezec, ale ako profesionálny športovec vo fitness by som si aspoň splnil sen o pohľade na najvyššiu horu sveta.

Paradoxne zastavenie celého sveta v podobe pandémie umožnila prehodnotenie cieľov a možnosť absolvovať výpravu už v roku 2021 v rámci charitatívnej akcie @tricestykpomoci. Treba povedať, že to bola skvelá voľba. Minimum ľudí, usmievaví „miestnici“, ktorí sú z každého turistu nadšení robili skvelú atmosféru celého tripu. A zároveň všadeprítomný pocit, že im naozaj svojou cestou aj míňanými peniazmi pomôžete v obžive.

Zároveň to bola cesta, ktorá bola fyzicky náročnejšia, ako som si úvode predstavoval. Tu snáď len poznámka. Možno si tu každý horal povie: „No áno, dvaja fitnessáci, čo by ste čakali.“ Avšak rovnako ako je v profesionálnom športe treba sa naplno niekoľko mesiacov a rokov pripravovať na úspech. S kamarátom Ondrom sme nelenili a rok pripravovali sme sa celý rok, zliezli sme pár triapoliek v Európe, všetky významnejšie kopce Česka a v príprave sme nachodili v posledných mesiacoch okolo 800 km. To všetko stálo v pozadí tejto cesty.

Dnes, po zhruba dvoch mesiacoch, sa mi to zdá už ako veľmi vzdialená história, a vlastne aj ako taká až neskutočná cesta. Absolvovať v čase covidu cestu na druhú polovicu sveta, trénovať posledný mesiac len v Brne iba chodením po miestnych kopčekoch s maximálnou výškou asi 300 nadmorských metrov, všetko si v Nepále aj tu zorganizovať sám, a naopak z Nepálu „vypadnúť“ dva dni pred ďalším kompletným uzavretím tejto krajiny, bola zrejme súhra dobre mierených náhod. Aj tak, to bola cesta skvelá. Plná poznania, ale aj fyzicky náročná s mnohými potrebami premôcť sa.

Do Himalájí sme sa vydali na celý mesiac. Začiatok apríla bol tým skvelým termínom, keď sa v Nepále otváralo prakticky „čo išlo“ a cesty boli zrazu jednoduchšie. Teda, aspoň to tak vyzeralo. Po prvotných patáliách a nejasnostiach v príjazdových podmienkach, riešení víz na ambasáde v Berlíne a tušení karantény, sme sa veľmi skoro dostali do východiskového bodu v Lukle. Už tu sme narazili na mnoho výprav, ktoré smerovali k Everestu. A tak sme prakticky počas celej cesty zbierali postrehy a skúsenosti horalov s tými najvyššími horami sveta.

S 20kg batohmi to bol záprah hneď od začiatku, a asi tu nebudem popisovať každý jednotlivý krok našej cesty. Avšak sme sa prehrýzali deň za dňom krajinou, najprv klasickými ihličnatými lesmi, cez krásne údolia neuveriteľné Namche Bazaar, až po nepohostinné krajiny okolo Lobuche a samotného Everest base campu. Čím vyššie, tým je krajina menej pohostinná. O to väčšiu zimu v noci zažívate, máte oveľa menej kyslíka a kroky sú ťažšie a ťažšie. Aj napriek tomu ale krajšie a krajšie, až zrazu sa nad vami zjaví sám Everest. Majestát.

Pri ňom sa krátko zastavím. Na to, že je vám v noci permanentná zima, nemáte dostatok kyslíka alebo netečie voda, si veľmi rýchlo zvyknete. Dokonca si zvyknete aj na spočiatku trochu „desivú“ všadeprítomnosť osamelých yakov. Ale na to, že zrazu stojíte v mieste, ktoré je opradené mnohými historkami, v mieste, kde to vlastne ešte len začína, a kde sa nad vami týči Mt. Everest prakticky na dosah ruky, na to vás nikto nepripraví. To je chvíľa, pre ktorú ten dvanásťdňový trek a občasný fyzický diskomfort absolvujete. To je ten pocit, pre ktorý by som sa tam kedykoľvek vrátil späť. Nezabudnuteľná skúsenosť a naplnený životný cieľ. Aspoň pre mňa…

Striedanie teplôt od 15 stupňov po -25 si pomaly vyberalo svoju daň a únava sa zo dňa na deň stupňovala. Celý trip by som tak ohodnotil ako veľmi náročný, čo je trochu paradox, lebo v mnohých príručkách a cestovných mapách sa dozviete, že nie je potrebné veľa trénovať. My sme trénovali veľa, prakticky každý týždeň sme boli 1-2x na horách na 20 - 30 km dlhom výstupe. Aj tak to však bolo pomerne náročné. O to sme boli radšej, že sme mali možnosť so sebou mať výbavu od silného partnera, ktorým Hannah je. Ich vybavenie nám poskytlo ochranu pred nepriazňou počasia aj strechu nad hlavou.

Veľká vďaka Hannahu za to, že sme mali možnosť vziať si kúsok kvality z Česka do Nepálu. Predsa len, bez kvalitného vybavenia sú hory občas až zbytočné trápenie a ja som rád, že som si mohol Nepál užiť o to viac tým, čo je na horách dôležité – prírodou, ľuďmi, kultúrou… nie starosťami o výbavu. A či by som sa tam vybral znova? Iste áno, a zase by som neváhal a zobral Hannah do svojej výbavy.