Stezka Českem bol jeden veľký poznávací zájazd

Event

17. 8. 2021 692x prečítané 8 min

Z autobusu som vystúpila s nadšením aj obavou, že moja cesta práve začína. Bude to prvá poriadna skúsenosť s nocovaním vonku a celodennou chôdzou. Bude to výzva, tak smelo do toho, ide sa!

Bola som na ceste sotva pol hodiny, keď začal padať dážď so snehom. Obliekla som pláštenku a nepremokavé nohavice a pokračovala ďalej, ale s každým krokom vo mne rástli pochybnosti, či som na niečo také pripravená. Keď prehánka prešla, aj moja nálada sa o trochu zlepšila. Hlavou mi ale vírila jedna dôležitá vec: v noci má byť pod nulou a môj spacák má komfort do +14 °C. Toto bude asi prvá vec, s ktorou sa budem musieť pobiť... veľmi som si priala, aby som nemusela prvú noc vonku stráviť úplne sama.

Čím viac som sa blížila k najzápadnejšiemu bodu, tým viac vo mne rástla obava o to, ako a či zvládnem noc. Dorazila som na miesto a videla len monument, útulňu a všade okolo močiare… to teda pocitu tepla práve nepridá. Sklamanie už prevzalo opraty, keď v tom som počula zakašľanie! Nie, to nie je možné! On tu naozaj niekto je? Zvolala som teda: "Ahoj". Zvrchu som počula nejaké bručenie a pozdrav na oplátku.

Okamžite som pocítila úľavu a zahrnula hore ležiaceho chlapca vodopádom slov o tom, ako som strašne rada, že tu nebudem musieť spať prvú noc sama. Že je jeho prítomnosť tu moje splnené prianie, ktoré som si opakovala snáď celú poslednú hodinu. Vyliezla som za ním na poschodie, chvíľku sme rozprávali a ja som pritom rozbíjala svoje skromné ležanie. Keď som si pripravila pelech, tak som sa vrátila dole a šla prvýkrát variť vo svojej novej súprave.

Nabrala som vodu z potôčika a nervózne som zapálila horák. Akonáhle som ale položila kastrólik na horák, zacítila som strašný, ale strašný puch! Sakra, tu sa niečo páli! Rýchlo som vypla horák a skontrolovala celú súpravu. Nikde som ale nevidela nič, čo by to mohlo spôsobiť. Tak čím to môže byť? Znova som zapálila horák, položila rajnicu na oheň a zase ten smrad. Skontrolovala som teda rajnicu, či sa náhodou nepáli nejaká jeho plastová súčasť. Nič! Až keď som sa pozrela na hrniec zospodu, uvidela som obhorený a pripečený návod na použitie. Sakra… to sa teda veľmi nepodarilo.

Situáciu som skúsila zachrániť tým, že som utekala k potoku, ponorila hrniec do vody a snažila sa ho rukou umyť. No, práve najmúdrejší nápad to teda nebol. Ruku som mala úplne čiernu a vedela som, že v prírode mydlo určite používať nebudem. Celú dobu som v duchu dúfala, že spolunocľažník, ktorý je hore, nič necíti a nepočuje.

Ruku som „umyla“ antibakteriálnym gélom a utrela do látkovej vreckovky. V tej chvíli som bola veľmi a veľmi rada, že som si so sebou na cestu vzala dva gely. S o trochu čistejšími rukami a náradím som dala variť novú vodu, ale ako som bola nervózna a nedočkavá, tak som horák vypla hneď, ako sa z vody začalo fajčiť. A to teda určite neznamená, že už sa varí. Snažila som sa pripraviť svoje prvé jedlo: kuskus s tuniakom. Kuskus som si so sebou vzala práve preto, že sa nemusí variť, stačí ho zaliať horúcou vodou, chvíľku počkať a je pripravený. Ako som čoskoro zistila, podmienkou je práve tá horúca voda, vo vlažnej vode sa mu veľmi nechce.

Večeru som aj tak zjedla (a na dlhú dobu som zanevrela na kuskus) a poponáhľala som hore. Môjmu spolunocľažníkovi, ktorému som neskôr začala hovoriť Coffeeman, som vysvetlila situáciu s mojím spacákom a očakávanou zimou. Bol veľmi pohotový a ponúkol mi, že mi požičia svoj tarp, ktorý túto noc potrebovať nebude. Zabalil ma do neho aj so spacákom a ja som dúfala, že moja prvá noc vonku utečie rýchlo.

Napriek Coffeemanovej pomoci a všetko moje oblečenie, do ktorého som sa navliekla, som svoju prvú noc preklepala zimou až do skorého rána. Keď som spánok už úplne vzdala, rýchlo som zbalila svojich päť sliviek, poďakovala som môjmu novému kamarátovi za jeho starostlivosť a dúfala som, že si pochodom do Aša zahrejem premrznuté prsty i kosti. Vo chvíli, keď som z najzápadnejšieho bodu Českej republiky odchádzala, som nevidela inú alternatívu ako dôjsť do Aša, naskočiť na prvý vlak a priznať sebe a ostatným, že na takúto cestu jednoducho nemám…

Od Aša ma delilo približne 10 kilometrov, čo sú 2 až 3 hodiny chôdze. Okrem toho som sa cestou zdržala v malom prístrešku prípravou raňajok a kávy, ktorá ma konečne zľahka zahriala. Konečne som sa trochu upokojila a mohla som v relatívnom teple zvážiť svoje možnosti. Cestou mi totiž došlo, že by som sa ťažko zmierila s tým, že som odišla domov po prvom probléme a prvej noci.

Jedna z možností, ktorá ma počas raňajok napadla, bolo odísť do Chebu, kúpiť tam nový spacák a ten starý poslať domov. Hľadala som teda na nete, či je v Chebe možné kúpiť niečo, čo by bolo ľahké a zároveň funkčné. Nič vyhovujúceho som ale nenašla, a tak som zavolala priateľovi, s ktorým som sa dohovorila, že si spacák objednám cez net, on mi ho v Brne vyzdvihne a pošle mi ho na niektorú zo Zásielkovní, ktorú budem mať cestou. Teraz už zostávalo len vymyslieť, ako prežijem niekoľko nasledujúcich nocí. Predpoveď totiž sľubovala, že teplota v noci klesne pod nulu a ďalšia taká noc vonku s mojím aktuálnym spacákom by bol vyložený hazard.

Viem, že keby ma od Ašu nedelilo tých desať kilometrov, tak by som vtedy odišla domov a neprežila na ceste úžasných 39 dní, za ktoré som vďačná a na ktoré budem s láskou spomínať.

Na chodník som nastúpila ako úplný začiatočník a cestou som nazbierala veľa skúseností. Veľakrát vďaka obľúbenej metóde pokus a omyl, inokedy to bolo vďaka ostatným ľuďom, ktorých som stretla

Jedna taká skúsenosť prišla 37. deň mojej cesty. Popoludní už sa chýlilo a ja som zvažovala, či zvládnem dôjsť na vytipované miesto, kde som chcela prespať. Zrazu som za sebou počula kroky. Keď som sa otočila, videla som samotného chlapca, a pretože som v ten deň naozaj mala chuť sa s niekým porozprávať, hneď som ho oslovila a spýtala sa: “Ahoj! Spoločnosť alebo sám?” Chlapec trochu zneistil a odpovedal: "Sám." Na to ja pohotovo: "Jasné, chápem, nebudem rušiť." Otočila som sa od neho a pokračovala ďalej svojim smerom.

Po chvíľke na mňa ale zavolal a vysvetlil, že sme sa zle pochopili a že tým chcel povedať, že ide sám, ale spoločnosť uvíta. Porovnali sme krok a pokračovali spoločne. Ondra hovoril a hovoril a pre mňa to v danej chvíli bol veľmi príjemný relax. Zišli sme spolu do údolia, kde sme si dali drink a dohodli sa, že na moje miesto k spánku skúsime dôjsť spoločne. Cestou sme hovorili o všetkom možnom a padlo slovo aj o vybavení.

Ja som mu teda rozprávala o mojom spacáku, ktorý som na začiatku cesty vymenila, a zároveň som sa mu zverila, že ohľadom toho nového mám trochu pochybnosti, pretože aj napriek tomu, že je oveľa lepší ako ten prvý, stále mi je v noci chladno. Väčšinou spím zababušená v páperovej bunde, čiapke a rukaviciach. Ondra mi povedal, že do spacáku musím len v spodnom prádle a až potom mi nebude zima. No, nebudem klamať, toto mi naozaj pripadalo ako blbosť a začala som tak trochu zvažovať, kto to so mnou vlastne ide... každopádne zmena témy, jeho dobrá nálada a spoločné výbuchy smiechu nás odprevadili až do nášho dnešného cieľa.

Na mieste bolo celkom rušno. Pri ohni sedel ďalší pocestný (Zdeněk) a skautský oddiel so svojim vedúcim. Prisadli sme k ich ohňu a začali sme sa rozprávať. Všetci sa nám zverili s tým, že podľa našej hlasitosti odhadovali, že prichádza oveľa väčšia skupina. Po nejakej dobe sme sa znova dotkli témy vybavenia a keď mi aj skautský vedúci potvrdil teóriu Ondry, rozhodla som sa, že dám na slová skúsenejších a dnes večer vleziem do spacaku "naľahko".

No, a tak sa stalo, že mi prvýkrát za celú cestu bolo v noci naozaj príjemne teplo. Povzdychla som si v duchu, že je trochu škoda, že som sa to dozvedela 2 noci pred koncom mojej cesty...na druhú stranu je predsa lepšie na to prísť neskoro, než nikdy...

A čo som vám tým všetkým vlastne chcela povedať? Že pre mňa osobne bola STEZKA ČESKOM jeden veľký poznávací zájazd. Postupne som získala skúsenosti, objavovala našu krásnu zem a spoznávala ľudí, ktorí v nej žijú. Počas tých 39 dní som vlastne neprestávala žasnúť nad tým, koľko skvelých ľudí stretávam. Bez tých, s ktorými som sa cestou zoznámila, tých, čo mi pomohli, aj tých, s ktorými som kúsok išla, by som cestu možno nakoniec zvládla dokončiť, ale nebolo by to ono. Všetci spoločne mi totiž vrátili vieru v to, že ľudia stále vedia byť a sú dobrí.

Pred začiatkom cesty som prahla po tom, aby som ju zvládla dokončiť. Chcela som si dokázať, že na to mám. Čím viac som sa ale približovala k cieľu, tým viac som si uvedomovala, že mi tento môj výlet dal oveľa viac, než som chcela a dúfala. Dosiahnuť cieľ bola síce úžasná skúsenosť, ale byť na ceste, bolo oveľa lepšie! To je to, na čo budem spomínať, čo si v sebe uchovám.

Zdieľať


Čítaj tiež
Vyraz do hôr v novej kolekcii jeseň/zima 2023

Vyraz do hôr v novej kolekcii jeseň/zima 2023

05. 10. 2023 12457x prečítané

Bundy do vetra a dažďa

Bundy do vetra a dažďa

27. 04. 2022 6454x prečítané

Páčil sa ti tento príspevok? Pošli ho ďalej...


Spokojnosť 98 %
Doprava zadarmo

Pri nákupe nad 69 EUR

ZÁKAZNÍCKY KLUB
Ešte nemáte u nás účet?

zaregistrujte sa a VYUžívaj naše benefity

  • Prehľad objednávok
  • Rady a tipy odborníkov

Cookies

Naša spoločnosť používa súbory cookies na správne fungovanie vášho obľúbeného e-shopu, na prispôsobenie obsahu stránok vašim potrebám, na štatistické a marketingové účely. Kliknutím na tlačidlo prijímam nám udelíte súhlas ich zberom a spracovaním, a my vám poskytneme ten najlepší zážitok z nakupovania.

Vaše nastavenie súborov cookie

Tu máte možnosť prispôsobiť soubory cookie v súladu s vlastnými preferenciami a neskôr nastaviť alebo kedykoľvek vypnúť v pätičke webu.

Technické cookies sú nevyhnutné pre správne fungovanie webu a všetkých funkcií, ktoré ponúkajú.

Personalizáciu prevádzame na základe vami prehliadnutého tovaru. Ďalej potom upravujeme zobrazovaný obsah podľa toho, čo vás zaujíma.

Tieto cookies nám umožňujú meranie výkonu nášho webu a za pomoci získaných dát potom môžeme zlepšovať zážitok z nakupovania zákazníkom.

Tieto cookies sú využívané reklamnými a sociálnymi sieťami vrátane Googlu na prenos osobných údajov a personalizáciu reklám, aby boli pre vás zaujímavé.