Prebehnutie z Turína do Marseille

Ako sa rok s rokom zišiel, rád by som si tu zrekapituloval tri dosť zásadné športové zážitky, ktoré sa mi vďaka práci a ľuďom okolo mňa podarilo v minulom roku celkom úspešne zvládnuť. Poďte so mnou vyraziť na prvú z nich.

Od absolvovania tohto dobrodružstva už nejaký čas uplynul, spomienky ale mali aspoň čas sa vstrebať a telo aj myseľ si oddýchli. Môžem teda relatívne verne popísať vlastné skúsenosti tak, aby boli zrozumiteľné aj nezasväteným čitateľom.

Nevybraná dovolenka a poukážky na letenky ešte z predchádzajúcich Vianoc mi umožnili uskutočniť trochu nezvyčajný nápad – sólo prebehnutie z jedného letiska na druhé. Výber padol na úsek medzi Turínom a Marseille. Medzi nimi sa totiž nachádzajú veľmi pekné hory.

Koncept bol jasný. Bežať po vlastnej osi, kým nebudem mať dosť. A tak v pondelok, zbalený do 25-litrového batohu, nastupujem do lietadla v Prahe a okolo pol šiestej už vyrážam. Po necelej hodine behu sa začína stmievať, takže väčšinu dnešného úseku prekonávam v tme. O tom ale to dobrodružstvo predsa je. Nocľah nachádzam v opustenom kempe pre karavany.

Utorkové ráno je chladné, ale kilometre sa samy neubehnú, a tak vyrážam. Podľa mapy na hrebeň cesta vedie, ale realita je trochu iná. Odmenou za vyše hodinu trvajúci výstup mokrou, vysokou trávou, sú raňajky s východom slnka a pohľad na zasnežené vrcholky hôr v diaľke.

Po prekonaní nádherného hrebienka zbieham na „obed“ do údolia. Dva obložené chleby a dve Coly dodávajú silu, takže vyrážam hore krížovou cestou na Sacre di San Michele. Dokonca si občas aj do kopca popobehnem, ale skôr sa po ceste križujem.

V poslednej fáze mi dochádza voda a konečne zisťujem, čo sú miestne hory a kopčeky zač. Kombinácia nadmorskej výšky, sychravého počasia a techničnosť trailu nemilosrdne ukrajujú sily. Našťastie som ale našiel parádne miesto na spanie - u medveďa, čiže Pian dell´Orso. Tu márne pokusy o založenie ohňa končí zaspaním. Aj tak to bol skvelý deň.

Streda, deň tretí, začína opäť za tmy. Spolu so mnou pobehujú na úbočiach hory ešte kamzíci a ich svietiace oči na mňa pozerajú ako na zjavenie. Začiatok cesty je dosť technicky náročný, miestami skoro lezecký, a tak som rád, že som včera nešiel ďalej. Udržať smer v tme je trochu o šťastí, a tak dúfam, že som si ho so sebou zabalil dosť.

Začína svitať, až keď prekročím hlavný hrebeň. Dávam si zaslúžený odpočinok v rannom slnku. Hory mám teraz len pre seba.

Zbieham a občas zliezam do údolia. Fixné reťaze, mokré kamene a strácajúca sa značka sú tu denným chlebom. Napriek tomu odhodlane postupujem. Nejako sa dole dostať musím. Navyše ma ženie vidina obeda, ktorý konečne nebude len MANA so studenou vodou.

V údolí nachádzam samoobsluhu, dopĺňam zásoby a vyrážam ďalej. Dole je opäť celkom teplo, no čím vyššie stúpam a vzďaľujem sa od civilizácie, tým je chladnejšie. Bežím cez zaniknuté dedinky, brodím potok s topánkami v rukách a opäť stúpam. Inak než hore alebo dolu to tu veľmi nejde. Po tom, čo som sa vyšvihol do sedla, kde som si dal rýchlu desiatu, opäť klesám. Hmla a jemný dážď sú neúprosné.

Dolu na mňa čakajú dvaja ovčiarski psi. Našťastie však majú svojho pána neďaleko, takže som ušetrený nepríjemného stretnutia. Do dediny, kde plánujem dnes prespať, dobieham skratkou po ceste, len aby som nezostal niekde v divočine. Nečakane ma tu zachráni “Apré ski/Cyklo bar”. Milá obsluha mi dokonca pripraví dva cheeseburgery, takže môj deň má nakoniec príjemný koniec. Okolo deviatej si ľahnem pod smrek pri futbalovom ihrisku, čo sa však ukáže ako nerozumná voľba. Bez strechy nad hlavou ma totiž čaká nepríjemné prekvapenie.

Štvrtkové ráno bolo asi najdrsnejšie, a to hneď dvakrát. Asi o druhej v noci ma zobudil dážď a musel som sa presunúť. Keď zazvonil oficiálny budík, stále ešte pršalo. A bohužiaľ to nevyzeralo, že by malo počas celého dňa prestať. Po výstupe po zjazdovke a nekonečnom stúpaní nad ňou konečne začína svitať.

Raňajky pri potôčiku s výhľadom na oproti ležiaci hrebeň, ktorý v noci pocukroval sneh, sú jednoducho na nezaplatenie. Je to také utrpenie s malými, no nádhernými okienkami plnými výhľadov a nezabudnuteľných okamihov. Na chvíľu ma zachraňuje otvorené refugio s dekami, kde načerpám sily, ale potom mi aj tak dôjde, že musím pokračovať. Mojím cieľom je dnes Francúzsko. Vrcholom dňa bola zastávka v Rifugio Willy Jervis, kde si dávam obed a suším veci.

A potom späť do dažďa. Ešte kúsok stúpania a už som vo Francúzsku. Odtiaľ zbehnem dole k rieke Le Guil a od nej nádherným, no trochu krutým údolím stúpam asi 1000 výškových metrov k refugiám. Dole bolo poriadne teplo, na chvíľu totiž vykuklo jesenné slnko. Dážd, hmla a zima si však nenechali dať pauzu na dlho. Príroda bola úplne ohromujúca. Miestami mi svojou nehostinnosťou a rozľahlosťou pripomínala skôr Anglicko alebo Island. Kochať sa a šliapať ďalej – to bolo moje dnešné motto. Miesto na noc som našiel priam geniálne. Síce trochu ošarpané, ale prázdne a – čo je hlavné – otvorené Winterraum. Od radosti som sa išiel okúpať do neďalekého ľadového potoka.

V piatok už mám všetkého trochu dosť, aj keď v dobrom. Stále ale prší a je celkom slušná zima. Prvé sedlo prekonávam za pološera. Nikde nikto, ruky mi našťastie rozmŕzajú. Raňajky sú trochu unáhlené, ale veľa jedla už nemám. Napokon sa vydávam k poslednému sedlu tohto výletu.

Po trochu náročnejšom výstupe na mňa čaká prekvapenie vo forme snehu. Bohužiaľ s ním prišiel aj dosť silný vietor, a tak sa vydávam na najmenej obľúbenú časť. Zbehnúť musím 30 kilometrov späť do civilizácie, a s batohom to veru nie je žiadna slasť.

Posledných 12 kilometrov vedie po asfalte, a tak len bezmyšlienkovite dávam jednu nohu pred druhou a vyzerám vopred neurčený bod, kedy zastavím hodinky, umyjem sa, prezlečiem a niekoho stopnem. Napriek predchádzajúcim skúsenostiam mi zastavuje prvé auto. Oficiálne tým ukončuje tento môj výmysel.

Ak by niekto chcel niečo podobné skúsiť, môžem vrelo odporučiť. Či už v Alpách, Čechách, alebo kdekoľvek inde na svete. Pretože človek je väčšinou silnejší, než si myslí.

Veľká vďaka patrí podpore od Hannah. So sebou som mal totiž pár kúskov, ktoré mi umožnili si výlet užiť o trochu viac. Išlo predovšetkým o ľahký páperový spacák Hannah Loft 250 a nafukovačku Curt 6,0. V zálohe som mal tiež páperovú bundu Adrius, ktorú som hlavne ráno nosil aj pri behu.

Celú trasu nájdete na odkaze z máp: https://bit.ly/3FLfhlO prípadne je možné pozrieť do profilu v aplikácii Strava: https://strava.app.link/JZDYHwgedSb