nová kolekcia
Jar/Leto 2024
21. 3. 2022 1172x prečítané 5 min
Hannah ambasádorka Nikol skrátka rada cíti vietor vo vlasoch, napätie vo svaloch a voľnosť v srdci. Takže je stále niekde v pohybe. V horách, v prírode. Napríklad práve v Krkonošiach, tam inšpirácia nechýba. Napríklad prechod z Labskej búdy na Lúčnu…
Celý môj výlet bol dôkazom toho, že aj keď sa všetko kazí, je potrebné zostať optimistický a pokračovať s úsmevom na perách. Vyrazili sme s kamarátkou okolo ôsmej rannej autom z Liberca smer Špindlerov Mlyn vybavení snežnicami a batohmi.
Plán na dva dni bol jasný: parkovisko Špindlerův Mlýn - lanovka na Medvědín - Vrbatova bouda - Labská bouda - Luční bouda - vrchol Sněžky – Luční bouda – Kozí hřbety – Špindlerův Mlýn parkoviště.
Lenže! Po ceste do Špindlerovho Mlyna mi zrazu buchlo zadné okno pri aute a celé sa vysypalo. Hovoríte si, ako sa to asi mohlo stať? Netuším, ale stalo sa. Našťastie po ceste býva kamarátka, a tak sme auto so zalepeným oknom zaparkovali pri nej na záhrade. Dokonca nás odviezla aj na štart našej cesty, napriek tomu sme prišli o hodinu času a nemalo zmysel vychádzať až zo Špindlerovho Mlyna.
Nechali sme sa teda odviezť k parkovisku na Horných Mísečkách a vyrazili sme odtiaľ. Vydali sme sa starou vozovou cestou priamo k pamätníku Hanča a Vrbata pri Vrbatovej boude (a kopce menom Zlaté návrší). Vychytali sme nádherné počasie, čistú modrú oblohu a krásny sneh pod nohami. Úprimne som sa do kopca veľmi prala so svojimi myšlienkami ohľadom auta, ale čoskoro ma to prešlo a užívala som si tie nekonečné výhľady.
Ďalšia časť cesty viedla okolo Pančavského vodopádu k Labskej boude. Tento úsek je potrebné počas zimných mesiacov zvážiť, pretože býva často zatvorený a je hlavne nebezpečný. Bezpečnejšou možnosťou je od pamätníka Hanča a Vrbata po Krkonošskej magistrále na križovatku „U 4 pánov“ a potom zabočiť k Labskej boude.
Vďaka krásnemu počasiu bolo v horách veľa ľudí a pri Labskej búde bolo plno. Nás celkom tlačil čas, teda sme obetovali čakanie na polievku. Zjedli sme len pár sušienok, pri ktorých sme sa zasmiali pádom bežkárov na zjazde k búde (karma mi to snáď odpustí, kto sám niekedy išiel, hoci malý kopček na bežkách, vie, aké sú pády v malých rýchlostiach komické).
Posilnené sušienkami a dobrou náladou sme sa vybrali starou Koňskou cestou z Labskej búdy priamo hore na Vysokú pláň, hneď vedľa známych Sněžných jám. Prvýkrát som mala na hrebeni Krkonôš pekné počasie a videla som ich. Vďaka vetru sa nám tvorili krásne scenérie. Pri výhľadoch sme si dali čaj a dali dole snežnice. Čerstvý sneh bol odfúkaný a po ušlapanej a tvrdej hrebeňovke bolo lepšie ísť ďalej v topánkach.
Najprv sme prešli okolo Vysokého kola, Velkého Šišáka, ale začalo sa nám kaziť počasie a zaťahovalo sa. Mužské kamene sme mali v hmle, ale kým sme došli na Dívčí kamene, vietor hmlu rozfúkal a zase vykuklo slniečko.
Stále sa nám išlo krásne, humor nechýbal a kochali sme sa výhľadmi. Aj napriek tomu, že sme boli celý deň bez poriadneho jedla, sme kopček za Špindlerovou búdou vybehli rýchlo. Obloha sa už začala farbiť do západu slnka a my prichádzali na traverz okolo Malého Šišáka. Dal nám veľa zabrať. Bolo tam veľa čerstvého snehu, ale použitie snežníc neprichádzalo do úvahy, pretože sa ide po hrane hory, takže si v snežniciach akurát lámete členky a nie je to pohodlné (aspoň pre mňa nie). Do toho nám fúkal smerom od svahu ostrý vietor. To už som sa celkom bála, po celom dni to už bolo celkom náročné. Veľmi nás to spomalilo, ale je lepšie ísť pomalšie a opatrne.
Nebezpečný úsek bol našťastie dlhý iba okolo 500 ma ďalej už pokračovala zase rovná cesta. Vietor nás sprevádzal až do cieľa a naša nálada upadala rýchlosťou blesku. Bolo toho v ten deň naozaj dosť, ako fyzicky, tak psychicky (ja som v sebe stále riešila to auto) a cesta k Lúčnej boude hlásila ešte ďalších 5 km. Našťastie nám príroda pripravila úplne skvelý západ slnka. Dali sme si pri tom energetickú tyčinku a po západe vyrazili ďalej. Už to bol skôr hon za teplom a bezvetrím, než krásna vychádzka. Bez ohľadu na to, byť v horách v noci má vždycky svoje čaro.
Bolo jasno, mesiac svietil a videli sme mnoho hviezd. Vo chvíli, keď sme uvideli Lúčnu boudu, to pre nás bolo ako fata morgána a rýchlo sme sa pratali do tepla.
Na Lúčnej boude sme mali zarezervovanú jednu izbu a obe nás prekvapilo, aká bola izba nádherná. Dali sme si rýchlu sprchu a išli sme sa najesť. Neodolali sme vôni gulášu a sviečkovej omáčky. Majú tu ale aj skvelé ryby, ktoré sú z vlastných sádok v pivniciach Lúčnej boudy (a ryby žijú v prameni Labe). Každú sobotu, tu na Lúčnej boude, prebieha komentovaná prehliadka, ktorú odporúčam všetkými desiatimi! Dozviete sa mnoho vecí z histórie celých Krkonôš, ale aj priamo Lúčnej a Labskéj boudy. Ďalej ochutnáte špeciálne pivo z vlastného pivovaru Paroháč, ktorý je na Lúčnej boude. Pozriete sa na sádky s rybami a na vínnu pivnicu, ktorá nás rozhodne nenechala pokojnými! Po takom náročnom dni a skvelom večeri chýbalo len padnúť do postele.
Trasa prvej etapy: https://mapy.cz/s/luzagejonu
Dĺžka: 21 km
Prevýšenie: takmer 1000 m
Ďalší deň bol v znamení skorého budíčka na východ slnka. Pôvodne sme s kamarátkou plánovali ísť na východ slnka na Sněžku. Vrelo odporúčam, ak ste na Sněžce neboli. Aspoň raz za života taký pocit treba zažiť. Z Lúčnej boudy to máte len 4 km na vrcholok .
Keďže bol deň predtým zo Sněžky Václavák a bolo tam veľa ľudí, rozhodli sme sa dôjsť len rýchlo na najvyšší bod cesty vedúcej smerom k Výrovke a vrátiť sa späť na Lúčnu boudu na raňajky. Až po raňajkách sme sa vybrali na Sněžku, a to sme ešte netušili, čo nás čaká.
Sněžku sme mali skoro celú pre seba! Teda, skoro sme ju ani nemali, pretože fúkal veľký nárazový vietor a zvažovali sme, či to neotočíme. Som rada, že sme to nevzdali a na vrch sme sa dostali v poriadku. Vďaka vetru totiž nejazdila česká ani poľská lanovka. Mali sme tak možnosť si v Poštovni dať polievku a dokonca si aj sadnúť! Po občerstvení a rozmrznutí sme sa zase zakuklili a vybrali sa dole. Pomaly a opatrne. Bohužiaľ sa vietor rozfúkal fakt veľa a sprevádzal nás späť, až skoro k Lúčnej boude.
Neváhali sme a pred vetrom sme zaliezli na chvíľku dovnútra a posilnili sa čučoriedkovým knedlíkom! Mimochodom v celých Krkonošiach robia snáď všade skvelé čučoriedkové knedlíky! Dole sme to chceli stretnúť čo najkratšou cestou a zvolili trasu cez Kozí hřbety. Úprimne, keby som vedela, čím pôjdeme, dobrovoľne by som tam už znova nešla.
Lavínové nebezpečenstvo bolo na 2. stupni, a tak sme sa rozhodli ísť tadiaľto. Traverzujú sa tam totiž tri lavínové svahy, teda s vyšším lavínovým stupňom to určite nie je schodné. Ak však nechcete prísť o krásne výhľady pri Krakonoši, dá sa tam dôjsť pohodovou cestou z Lúčnej boudy, potom sa vrátiť späť skoro k búde a ísť do Špindlerovho Mlyna údolím Bieleho Labu. Táto cesta by mala byť bezpečnejšia.
Každopádne nech to nemaľujem tak čierno, nebezpečný úsek je opäť dlhý napríklad len 400 - 500 m, potom sa dostanete do lesa. Z vrchu, z Krakonošovej vyhliadky, sme boli dole v Špindle do dvoch hodín a potom sme sa mohli v pohode vrátiť domov aj s tými všetkými zážitkami.
Celý výlet sme si obidve s kamarátkou užili a ďakujeme počasiu, že nám doprialo načerpať vitamínu D. Len to auto bol taký čierny fliačik na celom našom výlete.
Trasa druhej etapy: https://mapy.cz/s/jabukesahu
Dĺžka: 15 km
Prevýšenie: 350 m (len záverečná časť výstupu na Sněžku)
