Hiking fine dining

„Na horách proste chutí!“ To vždy hovorievala moja staršia segra, zatiaľ čo značne futrovala ďalšou lyžicou eintopfu. A má recht! Chutí. Ale keď je čo… Zabudnite na vysušené výkrmy, dávkovanie lyžicou z divného vrecka alebo kíl cestovín s hotovou boloňou. Do hôr sa chodí za zážitkami, tak prečo si ich kaziť nejedlom. Dnes si dáme do rypáka presne tak, ako to mám rád ja. Špinavou rukou a pekne sčernetou rovno z ohňa.

Som víkenďák. Nechodím viacdenné horské prechody, nebehám ultranekonečnotraily ako Tandlis, ale hory milujem. A jedlo tiež. Preto väčšinou oveľa viac plánujem, čo budem jesť než kam pôjdem. Som jednoducho túlavý pes s vyberavým ňufákom. Čo majú napokon najradšej moji parťáci. Do trasy im nekecám, a navyše večer navarím. Tentokrát som na špacír vytiahol Maku. Tá už od vrcholku mala hlad a ako to tak bojuje, s hladným dievčaťom na chrbte je to dole skôr zbeh. Ale to mi nevadilo, tešil som sa. Nakúpené už bolo, takže stačilo len zakúpiť a zapáliť oheň v obývačke. Alpskej obývačke.

Príprava dreva je základ. Preto to vždy odfláknem... Dáva to zmysel? Nedáva. Ale dôležitý je niektorý veci prijať, lebo inak to už nebude. Náhodnosť je totiž pre mňa pri varení na ohni to, čo ma na tom baví najviac. Nikdy neviem, ako to dopadne. A čo je najlepšie, že to nikdy nevedia ani tí, pre ktorých varím. Nulové očakávania. Preto sú vždy všetci potom tak nadšený. A keď sa to nepodarí? Čert to zober! Nie sme v Michelinke a pri ohni je vždy dobre…

Menu som tentokrát zvolil moju obľúbenú klasiku. Argentínsky rumpsteak priamo z uhlia a pečených zemiakov. K tomu uhniacať chimichurrku, spáliť cibuľku a dokonalosť je na svete. Do hôr ideál, nepotrebujem žiadny extra náčinie a keď so sebou práve nemám v aute chladničku a nenakupujem ten deň, tak pokojne mäso beriem z domu zmrazené a všetko mi v pohode vydrží.

Najskôr pripravím zemiaky, čo vždycky niečo trvá. Keď chcem pečenie skrátiť, trošku si ich predvarím vo vode. Na pečenie zemiakov je fajn to, že ich upečiete aj v klasickom ešáku. Stačí ho len vystlať papierom na pečenie. Jasne, najlepšie je mrsknúť ich rovno do popola, ale to chce viac času. A ten sme nemali. Spomínal som sa, že Markét mala hlad už na kopci?

„ Kedy už to bude? Mám hlad.“ 

Hoci to hovorím, je to tu! Klasická prvá veta... No nič, je čas Markétku zamestnať, aby aspoň mala pocit, že to urýchli. Takže medzitým čo Maku pripravuje chimichurrku, oheň už pomaly vyrába uhlíky, ktoré budem potrebovať na steaky.

Viete, ako som hovoril, že tá príprava dreva je základ? Tak som mal pravdu. Buďte múdrejší ako ja. Na steaky v uhlí je totiž vždy dobré mať tvrdé drevo, inak to bude stáť za prd… Pred vhodením mäsa na uhlíky je kľúčové, je čo najviac rozpáliť, rozfúkať. No a keď nebudete mať dobré drevo, tak dopadnete ako my. Mäso uhlíky rýchlo pridusí, klesne teplota a hneď bude po Maillardovej reakcii. Ale nakoniec si pochutnáte.

„Kým si to nafotíš, budeme to zas žrať studené!“

No tak toto počúvam vždy, keď varím. Asi preto, že je to pravda. Ale napríklad cibuľa a zemiaky zostávajú horúce vždy ešte týždeň!

Ale keď už sa začne jesť, tak zrazu všetko stíchne a je počuť len mľaskanie a spokojné pradenie. A potom viem, že je všetko dobre… Na horách jednoducho chutí!

Honzik

Viac o Honzovi aj z pracovného života môžete prečítať tu: https://www.unclepompo.com/