Tandlisove zápisky z Manaslu Trail Race

Hovorí sa, že v živote občas treba spomaliť a nadýchnuť sa! Ľudia kvôli tomu chodia napríklad na jogu, cestujú na druhý kontinent, aby sa posilnili ayahuascou v dažďovom pralese alebo vyrážajú na sedem rokov meditovať do Tibetu... Ja som sa pokúsil nájsť svoje univerzálne riešenie, pri ktorom sa pretiahnem pri behaní, bude v ňom figurovať dažďový prales aj trochu toho Tibetu a povzbudením mi budú pohľady na horské vrcholky. To všetko som dúfal, že by sa mohlo prepojiť v rámci etapového závodu Manaslu Trail Race 2023, ktorý sa bežal už po desiaty krát, čiastočne po turistickej trase okolo jednej z osemtisícoviek.

Keď som pri príprave na seba skladal kopec vecí, čo asi budú potrebné na ultramaratón v Nepále, čoskoro som sa dostal o dosť vyššie, než na preteky tu u nás v Európe! Treba za tým hľadať viac, než len priamu úmeru s nadmorskou výškou, v ktorej sa Manaslu Ultra Trail beží. Aj keď je fakt, že už len kvôli etape s vrcholom v základnom tábore Manaslu v 4 800 mnm som si radšej vzal aj teplejšiu spodnú bielizeň!

Dôležité ale tiež je, že sme sa do tej výšky mali dostávať zo šiestich stoviek metrov nad morom postupne štyri dni a ďalšie tri zase klesať späť do údolia. Suma sumárum sedem meraných etáp s celkovou dĺžkou 140 km a viac ako 10 000 výškovými metrami. A na rozdiel od Tour de France bol navyše na programe počas odpočinkového dňa dvadsaťkilometrový aklimatizačný výlet a hneď po ňom prechod priesmyku v 5 160 metroch nad morom.

A aby som nezabudol, tak to všetko v krajine, o ktorej som pred odletom vedel akurát, že má strašne vysoké hory, ľudia si na stretnutie hovoria Namaste a to ani kvôli tomu nemusí prevádzkovať jogu a kúsok odtiaľto býval sedem rokov Brad Pitt! Takže áno, musel som pripraviť vysoké komíny s oblečením a nestratiť vieru, že muly všetky tie životne dôležité veci počas jednotlivých etáp uvezú!

Prvé osvietenie, ktoré som po prílete do Nepálu dostal bolo, že tu musíte byť pripravení na čokoľvek! A k tomu my stačili len dva aklimatizačné dni v Káthmandú, celodenný presun po prašných cestách na 140 km vzdialený štart v dedinke Soti Kohla a prvá etapa zo siedmich.

Počas toho úvodného rýchlokurzu som si stačil osvojiť potrebné zručnosti umožňujúce vcelku bezpečnú návštevu miestnej kombinácie záchodu a sprchy, zastrčiť nabíjačku do zásuvky a zaistiť jej polohu rúškom tak, aby som nevyhodil poistky v celom Tea house a nenechať sa pri behu zhodiť plynovou bombou uviazanou na chrbte niektorej z múl - všadeprítomného dopravného prostriedku - do koryta rieky Budhi Gandaki.

Za prvé dva dni sme nabehali cez 50 km a viac ako 3 700 výškových metrov. K tomu asi desať visutých mostov, nespočet vodopádov, zosuvov alebo ako perlička sa behalo 600 výškových metrov po kamenných schodoch z dediny Labsibot. Až do tej doby, som zrejme netušil, že existuje aj iný vesmír, než komfortné bežecké utrpenie v európskych horách.

Behať v Nepále ultramaratónmi asi nebude sen každého miestneho dieťaťa... O to viac som šmýkal pred tromi mladými Nepálkami, ktoré s nami bežali a to teda vôbec nie zle!

Po troch nociach v horách sme sa dostali na 3 200 mnm, strávili dva dni bez internetu a stále žili!

Nepál je fakt neskutočný. Keď bežíte dedinou pozdĺž rieky Budhi Gandaki, pozeráte sa ľuďom do kuchyne, ako na otvorenom ohni varia čaj. Čo chcete jesť, si to tu jednoducho vypestujete alebo počkáte pár dní, kým vám to muly dovezú. Vtipné bolo potom pozorovať chlapíka, ktorý oral pekne po starom s pluhom za mulou a jeho žena sedela obďaleč na kamennej stene a robila Face Time s kamarátkou z vedľajšej dediny. Ale čím bežíte ďalej, tým môžete nájsť viac miest, kde sa čas zastavil, nebyť tých mobilných vecičiek.

Takto sme skončili tretiu etapu v kláštore Hinang, ktorý ani poriadne nenájdete na mape. Leží celkom vysoko pod dohľadom Himal Chuli (7 893 mnm). Ťažko sa to miesto opisuje... Proste existuje a my sme tam po ďalších dvoch tisícoch výškových metroch prespali, povečerali, vypili čaj a vyrazili sme medzi ďalších usmievavých, ale väčšinou prekvapených Nepálcov, ktorí nechápu kam ako tak ponáhľame v tom srandovnom bežeckom oblečení... A my na to, že vyskúšať, ako sa behá v poriadnej výške, lebo počas štvrtej etapy vystúpime nad 4 000 mnm a to potom bude ešte len rýchlosť, keď je tam predsa menší odpor vzduchu!

Štvrtá etapa, ktorá odštartovala v bráne kláštora Hinang, bola zároveň prvá, ktorá mi začala brať dych. Aby sme dali mulám náskok, tak nás Richard a jeho tím vyhnali nad hranicu štyroch tisíc metrov k opustenému kláštoru Pung Guyen pri ľadovci Punggen.

Tak ako tento výstup si budem pamätať! Pri prekonávaní 600 výškovým metrov sa človek normálne dosť naheká. Lenže tu už zisťujete, že vám na hekanie začína chýbať to podstatné - kyslík.

Keď už som sa vyškriabal tým najprudším stúpaním na náhornú plošinu, s nadšením som spravil prútiky na batoh a celý radostný som sa chcel rozbehnúť. Huby! Nohy sa len tak nejako vláčne motali po cestičke a to som im fakt dohováral. Aj nahlas! Bolo vtipné celkom jasne vnímať sám seba, ako sa snažím o beh, ale v skutočnosti vyzerám, ako keď sa nadránom vraciam domov po slušnej party.

Na checkpointe pri kláštore sme mali možnosť na chvíľku vydýchnuť. Teda nechať si vyraziť zvyšky dychu, keď sa v mrakoch prvýkrát ukázal vrchol Manaslu. Neviem ako, ale dobylo mi to baterky natoľko, že som mohol späť po planine vážne aj bežať. Cieľ nás po 23 km čakal v mestečku Samagaon, východiskovom bode pre nástup do základného tábora Manaslu.

Tak doteraz vlastne pohoda! Slnko svietilo, kondori veselo cvrlikali nad hlavou čakajúc na prvého padlého bežca a človek sa, prinajmenšom pri priebehu dedinami pozdĺž rieky Budhi Gandaki, predstieral, že beh prináša radosť.

Na profil piatej etapy by sa ale nemuselo hanbiť ani majstrovstvá sveta v Skyrunningu. Skoro 1 200 výškových metrov na necelých siedmich kilometroch! A keďže ste v Nepále, tak to nie je to isté, ako trikrát si vybehnúť na Ještěd.

Checkpoint, a teda obrátka, kúsok od základného tábora Manaslu. Hodinky mi potom ukázali, že to bolo vo výške 4 813 m.n.m. Dostať sa tam ale znamenalo skoro dve hodiny pohybu, pri ktorom ste sa celý čas snažili, aby ste boli vpred.

Krásu ľadovcov a okolitých vrcholov som si cestou hore veľmi neužíval, lebo okrem žmurkania a snahy šetriť dych (akoby to bolo možné?!), sa aj zamračilo a začali nám hore, pod hranicou mrakov, romanticky poletovať vločky. Keď som sa z mrákot pri vrcholovej obrátke prebral vďaka pozdravu „Namasté, jour nambr?!", napodiv na mňa nečakalo zaslúžené horúce espresso a crème brulée. Hodil som na seba teda len bundu a rukavice a mazal zase späť dole.

Zima spôsobila, že som celkom rýchlo zabudol na nadmorskú výškou a dohnala ma do cieľa v treťom najrýchlejšom čase ... Nechcem ale tvrdiť, že by som čokoľvek z toho pri nejakej budúcej príležitosti potreboval ako motiváciu...

Pred ním ale ešte prekvapivo nejaké behanie. Skôr ako sme vyrazili na šiestu a poslednú etapu pred odpočinkovým dňom, dostali sme najskôr možnosť ukázať aj nepálskym deťom, ako behanie povznáša. Riaditeľ školy síce hovoril, aké boli všetky šťastné, že sa môžu zúčastniť pretekov a nechať si fandiť od bežcov Manaslu Trail Race, ale ja som teda v očiach niektorých videl, že by možno radšej sedeli v triede. Čokoláda to ale u väčšiny napravila.

Potom sme aj my za významného fandenia od mul, jakov a babičiek s nosami sušeného trusu vyrazili od jazera na poslednú, šprintérsku etapu pred dvoma regeneračnými dňami v dedinke Samdo v 3 850 m.n.m.

Regenerácia ale znamená vlastne aklimatizáciu, pretože odtiaľto sa ďalej už dostanete buď cez ostatnaté drôty do Tibetu, čo málokto odporúča. Alebo prejdete cez sedlo Larke na 5 150 m.n.m.

Prevažná väčšina zvolila Larke Pass a každý si teda zariadil aklimatizáciu po svojom. Ja som si s nórskym kolegom Torom, ako vždy s chlapským optimizmom vybral najbližšiu a najvyššiu horu, kam sa dá určite dostať bez istenia a vydali sme sa tak na menší vrchol Samdo. Fotky odtiaľto sú fantastické, ale o situáciách, kedy som si cvrnkol sa radšej rozpisovať nebudem...

Smutným zakončením dňa bol odlet dvoch účastníkov MTR vrtuľníkom do Kathmandu kvôli akútnej vysokohorskej chorobe. Aj to sa tu jednoducho deje a môžete sa pripraviť sebelepšie.

K tomu nie je veľmi dodať! Obrázky snáď aspoň trochu napovedia. Pri tomto prechode sa nepretekalo, ale emotívne to bolo snáď najviac! Prečo? Pretože prejsť cez sedlo vo výške cca. 5 150 m.n.m. nie je, ako vybehnúť ráno pre jogurt. Aj keď je to zo Sando do Bimtangu len necelých 23 km, tú výšku si zapamätáte. A áno, pretekať by sa tu dalo, ale kto môže povedať za akú cenu by to v štartovom poli bolo?!

A teraz už zostáva len posledná etapa a otázka, či „vám tie medaily privezieme“ Dobrú noc...

Ten deň popoludní som si mohol povedať: Tak to by bolo! Nepál, pohorie Manaslu, 9 dní, niečo okolo 192 km po vlastných s prevýšením asi 12 tisíc metrov vrátane prechodu priesmyku vo výške cez 5 100 m a nakoniec celkové tretie miesto v partii ľudí neobmedzenej vekovej kategórie a zo všetkých kútov sveta... Manaslu Trail Race 2023.

Predtým než som do toho miesta vyrazil, dostal som otázku: „A čo ďalej? Druhá strana Mesiaca?" Po poslednom dni nepálskeho závodu môžem povedať, že na to fakt ešte nemám natrénované! Vlastne už viem, že som nemal ani na Manasle! Keby som zavrel obe oči, zapchal si nos aj uši a odmyslel si všetko to, čo sa človek vek musí v Nepálu naučiť, pokiaľ tu okrem prežitia chce nakoniec aj behať, stále tu je tá zatratená nadmorská výška!

Takže sa dá povedať, že umiestnenie na takej bežeckej akcii závisí v prvom rade od toho, či si viete uľaviť do diery v podlahe, umývať si pravidelne ruky vo vode s teplotou tesne nad bodom mrazu, vyspať sa v izbičke, ktorá má so šťastím v okenných rámoch aj sklo a v noci tu teplota pod bod mrazu rozhodne pravidelne klesá alebo treba prežiť bez pravidelnej dávky espressa a správ z akejkoľvek siete... Ak dáte toto, tak už stačí len vyhrať v lotérii a nepotrebovať lieky alebo letecký transport z dôvodu akútnej horskej choroby.

Ale v pohode! V prípade Manaslu Trail Race sa vyššie uvedené týka len piatich etáp zo siedmich! Prvá a hlavne posledná siedma boli behateľné. A musím povedať, že tú poslednú som si užil! Nohy sa po štarte v turistickej dedinke Bimtang v 3 800 mnm ešte hýbali dosť stuha, ale čím sme klesali nižšie, tým viac mi les pripomínal Jizerky a pohyb môjho tela sa začal podobať behu.

Hory nie sú štadióny, kde uspokojujem svoje ambície dosiahnuť, sú to katedrály, kde praktizujem svoje náboženstvo. povedal kedysi horolezec Anatoli Boukreev

Tých posledných 18 kilometrov utieklo neuveriteľne rýchlo. Rovnako rýchlo ako Ida Nilsson, ktorá ma ladným krokom predskočila asi tri kilometre pred cieľom. Dobehol som vďaka tomu v rámci poslednej stage tretej a nechcel to nechať bez odvety. Tak sme dali nakoniec ešte regeneračnú, dvadsaťpäťkilometrovú prechádzku nad riekou Marsyangi namiesto čakania, kým nás jeepy zvezú späť do civilizácie.

Bolo to neskutočné – hory, ľudia, podmienky, výzvy a zážitky! Vďaka za všetko #manaslutrailrace aj všetkým spolubojovníkom v bežeckých topánkach od Perthu až po San Diego!