Keď nemáš čas, choď pomalšie

Už v predchádzajúcom blogu pred našou cestou sme vám prezradili, že sa chystáme na Pacific Crest Trail (PCT), legendárny diaľkový turistický chodník vedúci cez západ USA od hraníc Mexika k hraniciam s Kanadou.

Celú trasu je možné prejsť za zhruba šesť mesiacov, my sme ale mali len šesť dní. Ktoré kilometre ale z tých celkových 4 268 vybrať? Sadli sme teda ku glóbusu, roztočili ho, a potom prstom zastavili na náhodnom mieste planéty. Našťastie sme sa trafili na – podľa mnohých – najkrajší úsek PCT, ktorý svoju trasu zdieľa s ďalším úžasným chodníkom John Muir Trail (JMT). Tá vedie pohorím Sierra Nevada a aj keď ani JMT nejde ujsť za šesť dní, tak zažiť a vidieť už sa niečo dá.

Samozrejme, kúzlo PCT spočíva v jej celku, takže vám nebudeme hovoriť, že vám tento letmý dotyk našich a prípadne potom aj vašich topánok s jej trasou prinesie nejakú životnú katarziu. To určite nie, ale bez ohľadu na to, koľko stôp podrážok v kalifornských horách zanecháte, pár nezmazateľných stôp to určite zanechá vo vás. Okrem toho, že uvidíte jedny z najkrajších miest na svete, tak objavíte pár dôležitých súvislostí, ktoré majú vplyv na každého horala.

Práve z Kalifornie totiž pochádzajú prvé myšlienky na ochranu cenných prírodných ekosystémov, ktoré sa potom pretavili do vzniku prvých národných parkov na svete. A o viac ako sto rokov neskôr sa tieto ekosystémy pokúša rozvrátiť zmena klímy a darí sa jej to bohužiaľ až príliš dobre. O tom všetkom sa dočítate v nasledujúcich riadkoch, takže pokiaľ rovnako ako my nemáte voľných šesť mesiacov na celú PCT, tak si vyhraďte aspoň niečo cez šesť minút na čítanie.

Hory Sierra Nevada sú najkrajšie v čase prelomu jari a leta. Všetky potôčiky, rieky a samozrejme hlavne vodopády zurčia vodou z jarného topenia, granitové vrcholy sa týčia nad borovicovými hájmi a žiarivo zelenými horskými lúkami, snehom obťažkané vrcholky hôr kontrastujúce s azúrovo modrou oblohou.

A celý tento raj ako vystrihnutý z reklamy na planétu Zem dopĺňajú na horských lúkach i suťových poliach divoké kvety svietiace fantastickými farbami. Majú totiž len malé vegetačné okienko k tomu, prilákať opeľovače a preto, kto má výraznejšiu farbu, ten vyhráva… A podobne ako kvety majú časové okienko aj hikeri na PCT.

Cestu plánujú tak, aby pohoria prekonali taktiež ideálne v čase od konca mája do konca júna. V tomto období je totiž snehová pokrývka často len nad 3 000 m n. m. Avšak všetko sa samozrejme odvíja od úhrnu zrážok počas zimy.

Napríklad tento rok je na hrebeňoch už skoro desať metrov snehu, takže hikovanie bude na snehovom firne pravdepodobne aj počas celého júna. Avšak aj tak budete potrebovať skôr opaľovací krém, na chladnejšie večery potom postačí zatepľovacia bunda a noci plné hviezd si lepšie užijete v kvalitnom spacáku. Jedinou nevýhodou tohto ročného obdobia sú milióny komárov, ktoré s vami zdieľajú časti chodníka, ale dá sa s nimi bojovať. Buď repelentom alebo prípadne rýchlejším tempom.

Z cestopisů od znalců Sierra Nevady jsme se dočetli, že pokud chcete zažít to nejlepší ze Sierra Nevady, tak je to stezka High Trail. Tak prostý název, a přitom v sobě tahle část skrývá nejvíce scénické kilometry široko daleko. Lokálové i hikeři z PCT se shodují, že tohle je pravděpodobně nejhezčí část kalifornských hor.

Vďaka tomu je oblasť populárna samozrejme aj na viacdenné treky. Pod slovom populárny si však nepredstavujte obrazy z Lipna alebo lanovky na Sněžku. Vstup na chodník je regulovaný, každý deň sa na ňom môže vydať len asi dvadsať osôb, takže v divočine budete naozaj sami.

Aj keď v divočine nikdy nie ste sami. A už vôbec nie v noci. S čím sa spája povinnosť mať so sebou bear box, ktorý ochráni vás a hlavne vaše potraviny pred medveďom a jeho chuťami. Hoci to pre niekoho môže byť prekvapením, tak pravidlá v horách platia aj pre cudzincov a ich nedodržanie a absencia povolenia vás v prípade zranenia či iných problémov príde tak draho, že bývať v stane potom nebudete len na traile, ale možno po zvyšok života.

High Trail sa možno práve teraz ocitol na vašom bucket liste, tak vám dáme zopár konkrétnych informácií.

O povolenie sa žiada online na stránkach správy I nyo National Forest, pod ktorou táto oblasť spadá, proces rezervácie termínu je alchýmia, lotéria a šťastie zároveň. Povolenie a bear box si vyzdvihnete v Mammoth Lakes.

Na trail môžete vyraziť z parkoviska pri vyhliadke Minaret Vista kúsok za mestom, pokiaľ už bude otvorená cesta do Agnew Meadows, tak začnite trail až tam, ušetríte si tým pár kilometrov chôdze po asfalte.

V Agnew Meadows sa vyfotíte pri cedule Pacific Crest Trail a potom už sa vydáte do ostrého stúpania, ktoré vás ale bude náramne baviť, každým vystúpeným metrom sa vám totiž budú viac a viac otvárať neuveriteľné výhľady na celý hrebeň Ritter Range. Ten vás napokon bude sprevádzať celou cestu do cieľa. Tým je ľadovcové jazero Thousand Island Lake.

Pokiaľ vám zrak už cestou nebude prechádzať k nemu, tak tu sa to stopercentne stane a k tomu vám navyše spadne brada. Celé jazero je posiate „tisícovkou“ malých a ešte menších kamenných ostrovčekov, ktoré mu dali nielen meno, ale aj nezameniteľnú hladinu. Nad ňou potom vyčnievajú štvorkilometrové hory Mount Ritter a Banner Peak.

A prečo sme si ako cieľ vybrali práve toto jazero? Kalifornia je totiž jedným z najpozoruhodnejších ekosystémov na Zemi. Na relatívne malom území funguje zázračné životodarné súkolie, ktorého sú hory Sierra Nevada tým najpodstatnejším prvkom. Každú zimu štíty Sierra Nevady zastavujú tzv. atmosférické rieky smerujúce z Tichého oceánu do vnútrozemia. Prúdy zrážok sa v horách menia na metre snehu. S vlahou a snehom, ktorý Kalifornia dostane len počas niekoľkých búrok v období od novembra do marca, ale musí vystačiť na niekoľko mesiacov a nezriedka aj do budúcej zimy.

Kalifornské údolia sú vďaka teplej jari, horúcemu letu a topiacemu sa snehu jednou z najúrodnejších oblastí sveta. Poľnohospodárstvo sa tak postará o to, že ani kvapka vody nepríde nazmar a korytá riek sú v ústí do oceánu dokonca úplne vyprahnuté. Veľké kalifornské údolie tvorí severné Sacramento Valley a väčšie južné San Joaquin Valley. Hlavnou riekou v údolí je San Joaquin, ktorá pramení práve v cieli našej cesty, v jazere Thousand Island Lake.

Hitom hikovania v horách je ultralight, takže ak niečo z vybavenia zabudnete, nič sa nedeje, aspoň pôjdete podľa posledných trendov. Celý gear list toho, čo sa nám zmestilo do batohu Wanderer 45 pre vás nemáme, ale radšej vám povieme, čo sme zabudli a vy by ste určite nemali. To hlavné je filter na vodu. Chceli sme sa spoľahnúť na rozkúrenie vody zo snehu, doplnené o pitie priezračnej vody vysoko v horách. Lenže tie vodné plochy sú také krásne, že sa v nich páčia aj parazitovi zvanému Giardia. A toho ako parťáka na cestu fakt nechcete. Pokiaľ nemáte filter, tak stačí vodu dve minúty prevariť, počas jej chladnutia sa môžete, ako inak, než kochať okolím.

Celá oblasť ponúka nespočetné množstvo variant plánovania, my sme si vytvorili okruh s odbočkou na Ediza Lake a návratom cez jazero Shadow Lake. V horách sa však môžete túlať koľko dní chcete a podľa dostupného času dôjsť napríklad po PCT až do Tuolumne Meadows, úžasného miesta, ktoré je jednou z brán do Yosemitského národného parku.

Odtiaľ sa potom možno vydať stopom späť do Mammoth Lakes. Natoľko ohromení krásou najvyšších partií Sierra Nevady sme sa rozhodli užiť si každý meter cesty. Od jazier ako Ruby Lake a Garnet Lake sa nám vážne nechcelo. Ubrali sme tak z už dosť pomalého tempa a len sa kochali. Dosť sme tak kontrastovali s PCT hikermi, ktorí si držia svoje tempo, a to aj keď prechádzajú tie najznámejšie priesmyky na trase. Je mi jasné, že zážitkov a scénických vyhliadok majú na tých 4 500 kilometroch asi celkom dosť, ale zároveň si hovorím, či sa z PCT nestali len ďalšie preteky, v ktorých sa väčšina snaží byť najrýchlejšia.

Pokiaľ bolo pôvodným zmyslom diaľkových trás trochu v živote spomaliť, tak to sme splnili, na rozdiel od mnohých pretekárov z PCT, dokonale. Nakoniec sme toho možno viac naplávali v ľadovcových jazerách, než ušli, ale náš výsledný pocit bol rovnako slastný, ako by sme na PCT strávili pol roka.

A kam sme sa v Sierra Nevade pozreli ďalej a ako to bolo s Johnom Muirom? O tom zase nabudúce...